Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.

Nevyhnutelnost subjektivity při pořádání informací a znalostí

Čas nutný k přečtení
46 minut
Již přečteno

Nevyhnutelnost subjektivity při pořádání informací a znalostí

0 comments
Redakční poznámka: Text je výtahem z autorčiny bakalářské práce, která byla úspěšně obhájena na ÚISK FF UK v září 2005.

Bibliografický záznam původní práce: HUDÁKOVÁ, Miriam. Nevyhnutelnost subjektivity při pořádání informací a znalostí [The inevictible subjectivity in knowledge organization]. Praha, 2005. 52 s. Bakalářská práce. Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, Ústav informačních studií a knihovnictví. Vedoucí diplomové práce Peter Pálka.

Organizácia znalostí je v rámci informačnej vedy v podstatnej miere spätá s úlohami, teóriami a metodológiami pre organizovanie a štruktúrovane znalostí a informácií na umožnenie spoľahlivého a efektívneho vyhľadávania informácií [THELLEFSEN, 2004, s. 68]. Hlavným a základným problémom vo sfére výskumu organizácie znalostí je reprezentácia dokumentov a znalostí v nich obsiahnutých, čo nás odkazuje k indexovaniu. Aj napriek tomu, že výskumy v tejto oblasti majú evidentne jasne stanovený cieľ, prostriedky, ktoré by mohli viesť k jeho dosiahnutiu, už tak evidentné nie sú. Pritom vzhľadom na závažnosť aktu indexovania (ako centrálnej aktivity v rámci organizácie znalostí) je zároveň prekvapujúce, ako málo toho doposiaľ o procese indexovania vieme. Väčšina výskumov v tejto oblasti sa primárne sústredila na snahy popísať proces indexovania, pričom často opomínaným faktorom je samotná podstata indexovania.

V rámci knihovníctva a informačnej vedy vyvstávali a stále vyvstávajú požiadavky na stanovenie presných pravidiel či smerníc pre indexovanie. Tieto požiadavky ale vychádzajú z predpokladu, že je možné uspokojivo popísať intelektuálne procesy prebiehajúce v rámci procesu indexovania. Otázkou ale je, či máme jednoznačnú predstavu o tom, aké mentálne procesy prebiehajú, keď sa indexátor rozhoduje, o čom dokument je.

Proces indexovania je bežne popisovaný ako proces skladajúci sa z niekoľkých krokov. Najjednoduchší model nám prestavuje dva základné kroky [1]:

#?-:nbsp;

  1. určenie predmetu dokumentu;
  2. vyjadrenie tohto predmetu lexikálnymi jednotkami selekčného jazyka.

Aj napriek tomu, že prvý krok v indexačnom procese je najdôležitejší, zostáva najmenej pochopený: najdôležitejší preto, že vytvára základ pre predmetovú reprezentáciu dokumentu; a najmenej pochopený, lebo neexistujú adekvátne príručky pre indexátorov, ako determinovať predmet dokumentu [MAI, 2005, s. 601]. Väčšina výskumov týkajúcich sa indexovania a klasifikácie sa zameriava na posledný krok v procese indexovania a v podstate neodpovedá na otázku ako identifikovať predmet dokumentu.

Základný predpoklad, z ktorého vychádzam, je, že nie je možné presne stanoviť pravidlá ako indexovať; oveľa dôležitejšie je odhaliť, aké úskalia indexovanie prináša. Proces indexácie predstavím ako akt interpretatívnej povahy a pokúsim sa nájsť možnosti realizovať limitácie tejto interpretácie. V tejto súvislosti budem prezentovať, že spôsob ako determinovať možné interpretácie spočíva v prijatí závislosti organizácie znalostí na kontextoch a doménach (ako kontrast k možnosti neutrality a objektivity). Ako dôsledok celého, nie je cieľom nájsť univerzálne pravidlá pre organizáciu znalostí, dôležitejšie je odhaliť kontext a na základe tohto kontextu maximalizovať užitočnosť pre užívateľov.

#?-:nbsp;

1. Manuály a príručky indexovania

Prvý krok v procese indexovania systematicky ignorujú dokonca aj manuály či príručky indexovania a klasifikácie, ktoré by mali primárne poskytovať pomoc alebo aspoň slúžiť ako pomôcka pre indexátora pri determinovaní predmetu dokumentu. Nemôžeme sa preto diviť, že vyvstávajú problémy školenia indexátorov a v praxi sú preto odkázaní spoliehať sa viac na intuíciu a skúsenosti ako na manuály.

Jedným z príkladov manuálu s týmto prístupom je Úvod do Deweyho desatinného triedenia. V kapitole Určenie predmetu diela (Determining the Subject of a Work) sa zdôrazňuje, že kľúčovým elementom pri determinovaní predmetu je úmysel autora a indexátor by ho mal odhaliť preskúmaním názvu diela, obsahu, názvov kapitol a podkapitol, predhovoru či úvodu, prípadne zbežným prehliadnutím celého textu. Ďalej manuál smeruje indexátora na prehliadnutie bibliografických odkazov, registrov a údajov z CIP a eventuálnu konzultáciu externých zdrojov [Introduction to Dewey Decimal Classification, 5.2.]. Manuál teba iba navádza indexátora, kde by mal hľadať predmet diela, nič však už nehovorí o intelektuálnych procesoch, ktoré každú takúto analýzu sprevádzajú.

Vo veľmi podobnom duchu je koncipovaná norma ČSN ISO 5963 - Dokumentace : metody analýzy dokumentů, určování jejich obsahu a výběru lexikálních jednotek selekčního jazyka. V norme sa uvádza [ČSN ISO 5963, 5.2], že by indexátor pri posudzovaní predmetu dokumentu mal venovať zvláštnu pozornosť tradičným zdrojom informácií ako je názov, referát, obsah, úvod, úvodné vety kapitol alebo odstavcov a záver, ilustrácie, diagramy, tabuľky a ich popisy, slová alebo skupiny slov, ktoré sú podtrhnuté alebo vytlačené neobvyklým typom písma. Po tom, čo indexátor preskúmal všetky uvedené časti dokumentu, ho norma naviguje, aby identifikoval pojmy, ktoré vystihujú podstatu a k tomu mu pokytuje sadu kontrolných otázok [ČSN ISO 5963, 6.1]. Tieto kontrolné otázky síce môžu čiastočne zvýšiť indexátorove šance, že neopomenie žiaden aspekt témy dokumentu, ale nijako nezaručujú žiadanú jednotnosť pri identifikácii podstatných aspektov.

Manuál k DDC i norma ČSN ISO 5963 ignorujú intelektuálne procesy, ktoré sprevádzajú determináciu predmetu dokumentu a obmedzujú sa v podstate iba na vymenovanie zdrojov, na základe ktorých by mohol indexátor „odhaliť“ predmet dokumentu. Týmto, samozrejme, nechcem tvrdiť, že atribúty dokumentu nie sú užitočné a nemôžu slúžiť ako vodidlo pri predmetovej analýze. Každopádne ale výskumy a príručky by mali byť založené na hlbších rozboroch princípov, ktoré stoja v pozadí indexačného procesu a nemali by sa sústreďovať len na dokumenty samotné.

Na druhej strane, pravdou je, že hlbšia analýza indexačného procesu nemôže odstrániť vágnosť a nejasnosti pri definovaní procesov prebiehajúcich pri predmetovej analýze dokumentu, pretože táto vágnosť je indexačnému procesu vlastná. Príručky teda v princípe nemôžu podávať presné inštrukcie ako determinovať predmet dokumentu, mali by však prinajmenšom upozorňovať, prípadne vymenovávať faktory, ktoré sú príčinou vágnosti procesu indexovania.

#?-:nbsp;

2. Indexovanie orientované na dokument vs. užívateľsky orientované indexovanie

V norme ČSN ISO 5963 sa uvádza [ČSN ISO 5963, 4.2.], že v priebehu indexovania sú z dokumentu intelektuálnou analýzou vyberané termíny, ktoré sa následne transkribujú do lexikálnych jednotiek selekčného jazyka. Dokument je v tejto norme prezentovaný ako akýsi kontajner na informácie a znalosti, z ktorého musí indexátor „vybrať“ tie správne termíny preskúmaním jeho špecifických častí ako je názov, obsah, úvod a ďalších. Takáto predstava indexovania, označovaná ako indexovanie orientované na dokument (document-oriented indexing), je úzko spojená z racionalistickým stanoviskom, podľa ktorého je možné objektívne determinovať predmet dokumentu.

Samozrejme, prehliadanie častí dokumentu je nedielnou súčasťou procesu indexovania, nedostáva sa nám ale vysvetlenia ako presne dokument analyzovať. S apelom na nevyhnutnosť subjektivity pri indexovaní sa preto pokúsim ukázať, že rozhodovanie indexátora ako determinovať predmet dokumentu nie je založené len na informáciách, ktoré môže získať z dokumentu. Východiskom je tvrdenie, že indexátor konštruuje predmet (a významy) interpretáciou dokumentu a proces indexovania by preto mal byť v podstate považovaný za proces interpretácie s (teoreticky) neobmedzeným množstvom možných výsledkov. Zdôraznením výrazu teoreticky však akcentujem, že existujú možnosti limitácie neobmedzenej interpretácie. To, čo možné interpretácie ohraničuje, je špecifický kontext. Preto indexátor v procese indexovania musí brať do úvahy potenciálne využitie dokumentu (slovami Hjørlanda: epistemologické možnosti dokumentu) a užívateľské potreby. Takýto prístup k indexovaniu, tzv. užívateľsky orientované indexovanie (user-oriented indexing), je teda evidentne úzko spojený s pragmatizmom, keďže kladie dôraz na budúce využitie dokumentu. Úlohou tejto práce je postupne dokázať, že prijatie nevyhnutnosti subjektivity pri organizácii znalostí nás nutne musí doviesť, pokiaľ nechceme uviaznuť na mŕtvom bode, k prijatiu užívateľský orientovaného indexovania (či dokonca indexovania orientovaného na domény – domain-oriented indexing), ktoré predpokladá, že:

#?-:nbsp;

  • prinášanie osohu skupine je dôležitejšie ako snaha o neutralitu a objektivitu;
  • sa odkloníme od „subjektu“ k súboru vhodných a užitočných pojmov pre danú komunitu užívateľov. [SIGEL, 2000, s. 250]

Samozrejme, bolo by veľmi lákavé proklamovať iba tvrdenie, že proces indexácie vykazuje čisto subjektívny charakter, a teda, že každá organizácia znalostí je už svojou podstatou relatívna a subjektívna. Na druhej strane, aby sme neuviazli na spomínanom mŕtvom bode, musíme dúfať, že je možné dosiahnuť istú úroveň stability a objektivity.

3. Mýtus objektivizmu a mýtus subjektivizmu

3. 1 Je adekvátna subjektovo-objektová dichotómia?

Klasické práce z dejín jednotlivých kultúr, ktoré vznikli v 19.storočí, sa opierali o myšlienky Darwina a Hegela. Kultúra (a okolitý svet) bola chápaná ako objekt, čo sa nachádza mimo bádateľa. Tento objekt sa neustále vyvíja, pričom tento vývin je neustály, progresívny, zákonitý v rámci evolučne chápaného procesu. Bádateľ alebo pozorovateľ sa nachádza mimo tohto objektu a ako subjekt vybavený logikou zaujíma voči nemu postoj, ktorý zaručuje pravdivosť. Pokiaľ je reč o „subjektívnom faktore“, tak sa pritom chápe odklon od pravdy vplyvom mimovedeckých faktorov – zaujatosť, neinformovanosť, či dokonca nesvedomitosť. Táto tradícia nám podsúvala a stále podsúva myšlienku, že pojmy ako „veda“, „pravda“ a „objektivita“ sú synonymá. Ale v tej miere, ako sa predmetom skúmania čoraz viac stával samotný proces skúmania, komplikoval sa aj pohľad na pozíciu bádateľa, na úlohu poznávacieho subjektu. Predmetom analýzy sa stáva mechanizmus analýzy, objavuje sa predstava pravdy ako toho, čo sa skôr vytvára než objavuje. Reč sa presunula ku skutočnej tvorivosti ľudskej mysle - aktualizovala sa tradícia, ktorá nás v konečnom dôsledku doviedla až ku Kantovi. Kant predstavil subjekt ako dynamickú referenciu seba a objektu, ako transcendentálne Ja. Subjekt u neho prestal byť pasívnym systematikom a začal figurovať ako aktívny tvorca poznania, bez ktorého by nemohla existovať veda, ba dokonca ani svet. Pre Kanta, ako aj neskôr pre raného Wittgensteina je koniec subjektu koncom sveta. To značí, že na úrovni poznania sú svet a poznávací subjekt identickí.

Ako nás však upozorňuje Rorty [1996, s. 4-5], Kant a vlastne celý nemecký idealizmus došiel pri svojom zamietnutí myšlienky, že pravda je „niekde tam vonku“, len na pol cesty. Subjekt podľa Kanta vytváral iba polovicu pravdy, tú nižšiu, vedeckú pravdu. Vyššia pravda, pravda o rozume, bola pre neho stále ešte záležitosťou objavovania skôr ako vytvárania. Táto objektivistická tradícia sa zachovala až podnes u pokračovateľov logických pozitivistov, v lingvistike u pokračovateľov Noama Chomského a samozrejme v husserlovskej tradícii.

Na báze založenej kantovskou tradíciou sa začali rozvíjať aj rôzne smery hermeneutiky. Vo svojich krajných prejavoch prenáša tento smer celú pozornosť na poznávajúci subjekt. Celé dejiny vedy a kultúry sa v jej svetle javia ako evolúcia interpretácií týchto dejín, a to na jednej strane súdobým auditóriom, na druhej strane nasledujúcimi generáciami. Záujem sa teda definitívne presunul od otázky ako je duch vtelený do textu, k otázke, ako text prijíma čitateľ.

Pokiaľ budeme chápať svet ako text a text ako svet, obidva príklady, ako som ich uviedla, nás vlastne odkazujú k dvom rozdielnym ponímaniam interpretácie ako sa tiahnú celými dejinami. Na jednej strane stojí predpoklad, že interpretovať určitý text znamená odhaliť jeho objektívny charakter, jeho esenciu, ktorá je nezávislá na našich interpretáciách (metafyzický realizmus). Na druhej strane sa má za to, že je možné texty interpretovať nekonečným množstvom spôsobov. Kým v prvom prípade je dôraz na texte (objekte), v druhom je na interpretovi (subjekte). Máme tu teda klasickú dichotómiu subjekt – objekt, dualizmus subjektívneho a objektívneho, ducha a hmoty ako produkt európskej kultúrnej tradície spojenej hlavne s Descartesom (Descartovo res cogitans a res extensa).

Nie je ale namieste položiť si otázku, či je táto dichotómia vôbec legitímna, či má zmysel o nej vôbec hovoriť? Skutočne legitímnym sa zdá byť tvrdenie, že objektivita a subjektivita si nie sú v protiklade, naopak sa vzájomne doplňujú. Je totiž potrebné rozlišovať medzi tvrdením, že tam vonku je svet, a tvrdením, že tam vonku je pravda. Pravda predsa nemôže byť tam vonku nezávisle na ľudskom rozume, ako sa nám snaží podsunúť objektivistický prístup, tam vonku je svet. Neznamená to ale, že pravda neexistuje. Pravda je iba neustále preverovaná našou skúsenosťou a skúsenosťami iných príslušníkov spoločenstva, a tiež naším fyzickým a kultúrnym prostredím.

Základom takéhoto ponímania objektivity je komunikácia závislá na intersubjektívnom chápaní sveta a „pojem intersubjektivního světa je pojmem objektivního světa – světa, jehož se mohou týkat přesvědčení každého účastníka komunikace“ [DAVIDSON, 2004, s. 127]. Povedané inak, mierou každej možnosti poznania je spoločenstvo myslí. Pokiaľ prijmeme takéto stanovisko, nemusíme sa zároveň obávať, že sme nejako stratili kontakt s naším subjektívnym, súkromným náhľadom. Priznávame tak iba účasť v spoločenstve myslí, vo svete, ktorý zdieľame s ostatnými, čím ale ešte nie je nijako ohrozený „význam autority prvej osoby“ (pokiaľ použijeme davidsonovskú terminológiu). Platí, že naše myšlienky sú súkromné, myseľ však nie je izolovaným ostrovom – myslenie je súčasťou verejne dostupného a zdieľaného sveta [DAVIDSON, 2004, s. 71].

3.2. Kognitivizmus v knihovníctve a informačnej vede

V 70. rokoch minulého storočia došlo v knihovníctve a informačnej vede - ako reakcia na názor, že informácia môže mať univerzálnu platnosť a jednoznačný vzťah k realite - ku kognitívnemu obratu, a to hlavne vďaka rozpracovanej Belkinovej ASK-teórii a Ingwersenovho „kognitívneho hľadiska“ [CAPURRO, 2003, s. 164]. Kognitívna teória zdôrazňuje, že informácia nie je pilulka, ktorú jednotlivec prehltne a tým sa stane informovanejším, ale plastická substancia, ktorú je možné tvarovať. Užívateľ informácií nie je len pasívnym systémom na spracovávanie informácií, ale naopak aktívne uchopuje svet okolo seba a dáva informáciám vlastný význam. Stalo sa teda v rámci informačnej vedy zvykom tvrdiť, že každý jednotlivec prijíma a interpretuje informácie sebe vlastným spôsobom.

V rámci kritiky kognitivizmu Capurro [2003, s. 164] zdôrazňuje, že aj keď znamenal pre knihovníctvo a informačnú vedu istý prínos, je príliš závislý na dichotómii subjekt – objekt, čo znamená, že preceňuje epistemologický vzťah medzi človekom a svetom, a ďalej dodáva, že kognitivizmus vytrhuje poznanie zo sociálnej praxe. Capurro však nie je jediný, kto usudzuje, že hlavnou slabosťou kognitivizmu je to, že venuje málo pozornosti sociálnym aspektom v informačnom procese, a to či už v zmysle sociokultúrneho kontextu užívateľov informácií, tvorcov informácií či informačných systémov. Talja [1997] argumentuje, že umiestnením mentálnych stavov jedinca do centra výskumov kognitivisti zachovávajú klasickú západnú paradigmu dichotómie medzi vnútorným svetom jednotlivca a vonkajšou realitou. Podľa nej je celá kognitívna paradigma založená na nesprávnom predpoklade, že „máme možnosť priamo a nesprostredkovane vstupovať do mysle jednotlivca“, a ignoruje pritom úlohu sociálneho prostredia ako základného princípu formujúceho ľudské poznávanie [Talja, 1997]. Podľa Hjørlanda [1998a, s. 20] je hlavným problémom informačnej vedy, že uviazla niekde medzi objektivizmom a subjektivizmom, a je preto nevyhnutné nájsť v rámci našej vedy nový prístup. Tento nový prístup by mohol spočívať v odklone od jednotlivca a poznávacieho procesu jednotlivca k sociokognitívnemu hľadisku – ku kultúre, subkultúram, diskurzívnym skupinám, vedeckým disciplínám.

Kognitívne paradigma sa samozrejme odrazilo aj v teórii indexovania a objavili sa tzv. kognitívne orientované prístupy, indexovanie orientované na dotaz, či užívateľsky orientované prístupy. Ich spoločným menovateľom je, že sa, či už viac alebo menej, sústreďujú na úlohu užívateľa v procese indexovania.

Keďže nie je hlavnou úlohou tejto práce zaoberať sa jednotlivými metódami indexovania, pokúsim sa vytýčiť len niektoré problematické otázky spojené kognitívnymi a užívateľsky orientovanými prístupmi.

Prvým problémom súvisiacim s kognitivistickými prístupmi v informačnej vede a knihovníctve je mylná predstava, že na základe štúdia chovania užívateľov je možné odhaliť skryté zákony a princípy, ktoré by mohli byť následne použité pri navrhovaní informačných systémov. V tomto zmysle sa zdá, akoby tieto výskumy preferovali skôr vytváranie „user friendly“ systémov, čím v podstate dochádza k tomu, že často ignorujú ich obsah. Princípy a zákonitosti potrebné pre tvorbu informačného systému by preto nemali byť vyvodzované len zo skúmania užívateľského chovania (čím im teda prisudzujem určitú úlohu), ale mali by byť konštruované ako nástroje pre optimalizáciu určitých sociálnych praktík [HJØRLAND; ALBRECHTSEN, 1995, s. 411].

Ďalším problémom teórií orientovaných na potreby konkrétneho užívateľa je, že ustrnuli na dualistickej perspektíve vzťahu medzi autorom a čitateľom. Ich hlavnou motiváciu je dokázať, že keďže každý čitateľ pristupuje k dokumentu na základe vlastného, subjektívneho pohľadu na svet, musí sa s touto subjektivitou počítať pri každom indexovaní dokumentu. Týmto však absolútne ignorujú fakt, že autori a čitatelia sú obyčajne členmi nejakej komunity, spoločenstva a na základe tohto faktu môže medzi autorom a čitateľom dôjsť ku zhode. Ďalší problém, ktorý s tým súvisí, je nedostatočné reflektovanie úlohy dokumentu v procese indexovania. Zdá sa dokonca, že ignorujú skutočnosť, že porozumenie dokumentu je centrálnym momentom v procese sprístupňovania týchto dokumentov užívateľom, keďže sú to práve dokumenty (texty), ktoré formujú názor čitateľov. Následkom toho sa môže zdať, že tieto teórie venujú viac pozornosti praktickým alebo technickým otázkam ako problémom týkajúcich sa porozumenia dokumentom a procesom, ktoré túto aktivitu sprevádzajú. V tomto zmysle to vlastne nie sú teórie indexovania, keďže reflektujú len jeho praktické dôsledky.

Posledným problémom je, že užívateľsky orientované prístupy nevenujú dostatočnú pozornosť samotnému procesu indexovania, a to tým, že sa sústreďujú hlavne na užívateľa.

Ako som už povedala, kognitívne teórie nevenovali prílišnú pozornosť úlohe dokumentu (textu) v indexovaní. Ja sa na druhú stranu pokúsim argumentovať, že indexovanie dokumentov (a v podstate aj hodnotenie indexovania) je spojené so spôsobom, akým sú dokumenty napísané, že úzko súvisí so samotnou povahou dokumentu ako reakcie na svet. To znamená, že musíme chápať dokumenty ako interpretácie sociokultúrneho charakteru spojené s celým korpusom výpovedí intertextuálnej povahy, ktoré sa následne stávajú paradigmou našich interpretácií.

Pri mojej analýze si vezmem na pomoc teórie a metódy uplatňované v rámci literárnej vedy a literárnej kritiky, ktoré vznikli za účelom analýzy a interpretovania literárnych textov. Keďže poskytujú podrobný náhľad na to, aké aktivity sú zahrnuté v rámci analýzy textu, považujem ich za adekvátne uplatniteľné aj na iné ako literárne texty.

#?-:nbsp;

4. Interpretujem, teda som

Zavedenie interpretácie nás vždy na začiatku núti vytvoriť (umelú) dichotómiu medzi autorom a čitateľom. A keď sa snažíme tieto dva pojmy definovať, potrebujeme ich obvykle vnímať v určitom kontexte. Len vďaka spoločenskému kontextu môžeme rozlišovať medzi autorom a čitateľom. Základom pre toto rozlíšenie je „text“ [2] ako významová jednotka, ktorá vytvorila potrebu rozdelenia „spoločnosti“ na autorov a čitateľov ako ich auditórium. Základnou jednou sa pre mňa preto stane text. Napriek tomu, že sa v svojej práci primárne pre zjednodušenie sústredím na písaný text ako produkt fyzického zápisu písmen, teritórium textu je omnoho širšie (texty obrazové, sochárske, hudobné atď.) Uvádzam to preto, aby bolo evidentné, že celá nasledujúca procedúra by sa mohla vzťahovať aj na iné ako len textové dokumenty.

Termín „interpretácia“ má dlhú a spletitú históriu – v tradícii biblickej exegézie označoval hľadanie skrytého zmyslu, protestantizmus túto tradíciu rozvinul zdôrazňovaním aspektu slobody (rovnaký text môže mať mnoho interpretácií). Od Schleiermachera sa interpretácia stále viac spojovala s dešifrovaním textov a v tomto zmysle je stále prítomná v heideggerovskej a post-heideggerovskej hermeneutike. Ale, ako nás upozorňuje Eco [2002, s. 422], termín interpretácia je prekladom gréckeho termínu hermeneia, ako je pôvodne vymedzený v rámci aristotelovskej tradície (preklad spisu Peri Herméneias ako De Interpretatione, česky O vyjadřování). V pôvodnom zmysle znamená výraz, vo význame, že jazyk niečo vyjadruje, predvádza, označuje náklonnosti duše.

Podľa Eca sa najbližšie k tomuto pôvodnému významu blíži Peirceova koncepcia (potenciálne) nekonečnej sémiózy [3]. Peirce pochopil, že žiaden znak (podľa Peirca representamen) nie je možné skúmať izolovane alebo iba v rámci systému znakov, pretože jestvuje iba vtedy, keď poukazuje na bezprostredný objekt a sám je interpretovaný. Pri každom takomto procese sa zapája veľká časť kultúrneho systému – prax a spôsob používania interpretuje objekt. Interpretácia je teda v tomto zmysle sémiotický fenomén: každý znak v širokom slova zmysle je interpretáciou [ECO, 2002, s. 423].

Rovnako tak interpretácia v užšom slova zmysle sa nemusí stotožňovať s hľadaním skrytého, tajomného zmyslu – interpretácia je internalizovaná forma našich reakcií na svet. Funguje ako prostriedok na objasňovanie akéhokoľvek zmyslu. Človek teda vystupuje ako homo interpretans, ktorého sociálne antropologický habitus spočíva v nutkaní k interpretácii. A toto nutkanie sa objektivizuje v literatúre [ISER, 2004, s. 27], čo neznamená nič iné ako to, že text je vždy už reakciou na skutočnosť, sám už je interpretáciou. To poukazuje na zvláštne postavenie textu, funguje ako funkcia ľudskej praxe a zároveň ako stimulant rôznych interpretácií.

Text v zmysle funkcie ľudskej praxe je realizáciou rôznych diskurzívnych praktík. Znamená to, že sociálne situácie, ktorého je text súčasťou, majú na neho fundamentálny a dôležitý vplyv. Charakteristické rysy a štruktúry týchto situácií, zámery a ciele účastníkov diskurzu a ďalšie faktory vplývajú na to, akú formu text nadobudne. Významy textov sú význammi vytvorenými v rámci sociálnych aktivít.

Text ako významová jednotka determinovaná sociálnymi faktormi teda nesmie byť chápaný ako izolovaná jednotka, ako entita založená sama v sebe, musí byť chápaná v širších kontextuálnych súvislostiach sociálnych interakcií, pokiaľ ho chceme skúmať. Obrátenie sa práve k tejto podstate textu totiž umožňuje obrátiť sa na jeho funkciu, obrátiť sa k pragmatickému prístupu, ktorý povedie k limitovaniu (potenciálne) nekonečného počtu jeho interpretácií.

Na tomto mieste je ale podstatné zdôrazniť, že primárne je v celej práci reč o vedeckom texte, pretože oblasť týkajúcej sa vedeckej komunikácie prisudzujem prioritu v rámci organizácie znalostí. Vedecká prax vykazuje voči praxi nevedeckej (mýty, fikcia, umelecká tvorba aj.) predsa len určité odlišnosti.

Na druhej strane ale rozlíšenie medzi vedeckou a nevedeckou praxou nemôžeme brať príliš striktne, ako ukazuje napríklad Feyerabend. Podľa neho neexistujú oblasti, ktoré sú „čisto vedecké“ a oblasti, ktoré možno nazývať „čistým umením“. V gréckej tradícii boli všetky obory na najprv „umeniami“ (technai); to znamená, že sa síce líšili svojimi výsledkami, nie však metódami – človek najprv nazhromaždil skúsenosti, utriedil ich a odovzdal svojim žiakom [FEYERABEND, 2004, s. 8]. Dôraz na rozdielnosť vedeckých a nevedeckých metód spadá do postplatónskej tradície, čo nás doviedlo až k predstave, že každá disciplína, ktorá nie schopná poskytnúť predikácie, aké poskytuje veda, je zákonite nevedecká. Toto rozlíšenie považujem za nelegitímne. Keďže však nie je úlohou tejto práce rozoberať status vedy, obmedzím sa iba na tvrdenie, že praktiky, ktoré veda uplatňuje, nie sú tak ostro oddelené od praktík iných oblastí, ako sa nám snaží podsunúť „mýtus objektivizmu“.

Čo sa týka textov, pôvodne (60., 70. roky 20. storočia) stáli v centre výskumu literárnej vedy, filozofie a lingvistiky hlavne texty umelecké. Umelecké texty boli chápané ako jediné prípady, kedy sémiozický systém, či už verbálny alebo iný, zväčšuje úlohu adresáta; boli chápané ako jediné texty, ktoré sú schopné odhaľovať svoju viacvýznamovosť. Výskumy posledných rokov však ukázali, že dialektika medzi adresantom, adresátom a kontextom nie je doménou umeleckej tvorby, je samotným jadrom sémiózy ako internalizovanej formy našich reakcií na svet. Takýto prístup mi umožňuje uplatniť metódy primárne aplikované na umelecké texty aj na texty vedecké.

#?-:nbsp;

5. Smrť autora?

5.1. Text ako neprítomnosť

V predchádzajúcej časti som si stanovila ako základnú jednotku pre svoju procedúru text. Aké sú však jeho základné vlastnosti?

Text nie je len obyčajnou fixáciou hovoreného diskurzu, zasahuje aj jeho komunikatívnu funkciu. V bežnej dialogickej situácii, v prehovore, celý problém rieši ostenzívnosť reči – hovoriaci môže priamo ukázať na mimojazykový referent, prípadne ho môže priamo časopriestorovo lokalizovať v intenciách účastníkov dialógu. Keď však vzťah „zoči-voči“ nahradíme vzťahom čítania k písaniu, dialogická situácia zanikne. Vzťah písanie-čítanie nie je zvláštnym typom prípadu vzťahu hovorenie-počúvanie. Pri hovorení diskurz priamo odkazuje na svojho hovorcu, hovorca je bezprostredne prítomný v dialogickej situácii. Písanie však veci komplikuje. Text unikol časopriestorovému horizontu autora. Dôležitejšie je to, čo text znamená, nie to, čo ním mienil autor. Barthes [1994, s. 104] hovorí, že nejasnosti reči sú do istej miery redukovateľné situáciou, v ktorej sa vyskytujú (kontext, gesto, spomienka) a táto situácia nám pomáha zjasňovať význam. Text ale funguje inak, text „neohraničuje, neurčuje, nechráni, nevedie nijaká situácia (...) a práve tým sa poddáva skúmaniu: pred človekom, ktorý ho píše alebo číta, sa z neho stáva otázka kladená reči (..)" [BARTHES, 1994, s. 104-105]. Text sa stáva zásobárňou neprestajného skúmania slov, teda už svojou štruktúrou odhaľuje mnohovýznamovosť. Takto sa interpretácia textu stáva nikdy neukončeným procesom a je vyzývaná k tomu, aby vzala do úvahy všetky základné determinácie, ktoré patria ku kultúre, ku kolektívnej či dokonca čitateľovej individuálnej pamäti, ku kultúrnej encyklopédii, ako ju chápe Eco.

Pre Derridu je fungovanie písma (textu) definované neprítomnosťou [4]. Táto neprítomnosť vzniká v dvoch rovinách:

#?-:nbsp;

  1. písaný znak vzniká v neprítomnosti adresáta. Znamená to, že v okamihu, keď adresant píše, môže byť adresát neprítomný vzhľadom k poľu adresantovho prítomného vnímania. Aby „písomné vyjadrenie“ bolo vôbec funkciou písma, musí byť opakovateľné v situácii absolútnej neprítomnosti konkrétneho adresáta.
  2. písaný znak odkazuje k neprítomnosti adresanta. Písať totiž znamená vytvárať značku, ktorá sa vzápätí stane akýmsi produktovým aparátom, ktorý bude fungovať aj po zániku adresanta a bude sa otvárať novému čítaniu a opätovnému prepisovaniu. [DERRIDA, 1993, s. 285-286]

5.2. Text ako produktivita

Ponechajme teraz stranou obvinenia smerované na Derridu, že zničil subjekt, akokoľvek sú neoprávnené, a obráťme sa na dôsledky zvláštneho postavenia textu. Nasmerovalo nás to totiž k otvoreniu textu tým, že ponúklo čitateľovi podieľať sa na jeho produkcii.

Za producenta diela bol tradične pokladaný ten, kto ho písal [5]. V našom ponímaní však autor nevystupuje ako demiurg, do popredia sa dostáva čitateľ, ktorý si prisvojí prostriedky a funkcie, ktorými disponoval iba vlastník autorských práv. A zrod tohto čitateľa musí byť vykúpený smrťou Autora [BARTHES, 2001,]. Barthes v eseji Smrť autora podobne ako neskôr Michel Foucault ukazuje, že autorská funkcia existujúca v diele nie je historicky stabilná. Tvrdí, že vysvetľovať text vzhľadom k jeho pôvodcovi je nebezpečný individualizmus, znamenalo by to „vnútiť textu zarážku“ a vybaviť ho posledným významom. Je preto nutné privilegovať text, nie však ako osobnú výpoveď autora-boha, ale ako „tkanivo citácií pochádzajúcich z tisícov kultúrnych zdrojov.“ V procese otvárania sa takto text spája s inými textami a jeho čítaniu sa priznávajú produktívne funkcie. Metaforou tohto spájania je Barthesovi tkanina:

"Text, to znamená Tkanina: ale zatiaľ čo až doteraz sme túto tkaninu stále považovali za produkt, za hotový závoj, za ktorým sa uchováva viac či menej skrytý zmysel (pravda), teraz zdôrazníme v tkanine generatívnu ideu, že text sa robí, spracováva neustálym preplietaním, subjekt, stratený v tejto tkanine – v tejto textúre – zaniká ako pavúk, ktorý by zanikol v stavebných výlučkoch svojej pavučiny. Keby sme mali radi neologizmy, mohli by sme teóriu definovať ako hyfológiu (hyphos je tkanina a pavučina)." [BARTHES, 1994, s. 160]

Tkanina je metaforou, ktorá z textu robí model pre najrozličnejšie druhy usporiadaní, čím Barthes vymedzil cestu smerom k pluralizácii štruktúry, k jej otvoreniu voči intertextualite. Text nie je len nejaké tkanivo tvorené slovami, nejedná sa o uzavretú štruktúru, text je to, čo sa vytvára v priestore vzťahov medzi čitateľom a tým, čo je napísané. Tento priestor je miestom produktivity, čo však príhodnejšie označuje pojem écriture (samotný proces písania) ako vyjadrenie nekonečného významového potenciálu textu, na čo pojem čítanie nedostačuje. Pokiaľ zaujmeme krajný postoj: text nie je nič dané, ale to, z čoho je možné čerpať skúsenosť iba v akte tvorenia. Text práve preto funguje ako transgresívny akt a rozptyľuje autora ako garanta konečného významu. Čítanie je teda produktívna práca s textom v jeho vlastnom priestore; interpretácia by potom bola skôr to, čo text spôsobí, čo urobí s čitateľom. Povedané inak, interpretácia nie je ničím iným ako pokusom zabezpečiť, aby sa vzniknutý odstup medzi autorom a čitateľom stal produktívnym. Čitatelia takto text nielen prijímajú, oni ho transformujú.

Julia Kristeva vo veľmi podobnom duchu ako Barthes úplne ruší hranice textu a postuluje interakciu medzi textom a priestorom života, nekonečnou sémantickou produktivitou textu, vyrovnávanie úloh medzi autorom a čitateľom. To všetko realizuje na pozadí Bachtinovej koncepcie dialogičnosti, na základe ktorej tvorí vlastnú teóriu intertextuality.

Pre Kristevu už nie je pojem text, ktorým nahradzuje Bachtinov pojem slovo, niečím nehybným, fixným; dokonca ho stotožňuje s vyrábaním (productivité) – text vzniká v samotnom procese písania (écriture), je odpoveďou na iné písania, na iné texty. Takáto koncepcia vyrábania, produktivity sa v zásade odvracia od možnosti, že texty produkujú hotový zmysel, text sa chápe ako transformácia, ako proces práce s jazykom a zmyslom umožňujúci vytvárať zmysly nové. To znamená, že text sa sám konštruuje v intertextovom procese, ktorý absorbuje a spracováva zmyslové vzorce iných textov (čo pre každý text znamená, že implikuje iné texty a je že je ako text v sebe vždy už zdvojený) a vyžaduje akt čítania, ktorý s ním nikdy nemôže dosiahnuť jednomyseľnú zhodu. Pritom ale nesmieme zabúdať, že každý text je zároveň intertextovo organizovaný a v tomto zmysle vždy odkazuje k širšiemu sociálnemu priestoru, na ktorom ako diskurz participuje; pripojuje sa k označovacím praxiam, ktorými sa zaoberá. Intertextualita tak nie je iba názvom vzťahu medzi dielom a určitými skoršími textami, ako skôr poukázaním na účasť textu v určitom priestore výpovedí.

Oslobodzovanie textu z nadvlády pevných štruktúr, ktoré ho znehybňovali a uzatvárali do neprekročiteľných hraníc, má ďalšie pokračovania. V priebehu tohto oslobodzovania sa text dostáva do rozmanitých spoločenstiev a naozaj sa stáva pluralitným - dokonca aj v tom zmysle, že stráca niektoré privilégiá, ktoré sa mu spočiatku priznávali. To v nás začína prebúdzať nedôveru k predstave, ktorá celý tento proces vydáva za oslobodzovanie z obmedzení, expanziu do ďalších a ďalších oblastí, nikdy a nikde nekončiace zmocňovanie sa nových obsahov. Vývin Ecových skúmaní textu je z tohto hľadiska poučný, pretože po fáze, keď mu záležalo predovšetkým na otváraní textu [ECO, 1989], prichádza uňho fáza hľadania možností na ohraničenie interpretácií a identifikovanie nadinterpretácií.

Avšak to, že sa text „oslobodil“, že získal sémantickú autonómiu, neznamená zároveň, že mu môžeme prisúdiť status absolútneho textu. Nesmieme zabúdať, že text stále ostáva diskurzom, ktorý niekto vypovedal. V tomto zmysle „smrť autora“ odkazuje len na jeho neprítomnosť, nemôžme mu klásť otázky, pretože nie je k dispozícii. Budem súhlasiť s Ecom a jeho predstavou empirického autora, ktorý keď tvorí text, vie, že ho čitatelia nebudú interpretovať v súlade z jeho zámermi. Koncepcia empirického autora neslúži k tomu, aby sme mohli lepšie chápať texty, je dôležitá pre pochopenie samotného tvorivého procesu, čo však nemá nič spoločné s interpretáciou.

#?-:nbsp;

6. Text ako stroj na vylákanie interpretácií

Umberto Eco nám v Mezích interpretace [ECO, 2005, s. 31] pripomína, že v rámci teórie interpretácie sa vyvinuli dve základné protikladné pozície, ktoré predstavujú „epistemologický fanatizmus“. Na jednej strane sa predpokladá, že interpretovať text znamená odhaľovať význam, ktorý do neho vniesol autor; text má objektívny charakter, ktorý je úplne nezávislý na našich interpretáciách. Tento druh fanatizmu však súčasná literárna teória a teória textu už v podstate úplne opustila. Na druhej strane stojí predpoklad, že texty je možné interpretovať nekonečným množstvom spôsobov – text je rozdrobovaný v svojvoľnosti subjektívneho chápania. Takýto druh fanatizmu, smerujúci k nekonečnému interpretačnému driftu, Eco nazýva „hermetická sémióza“ a pokiaľ sa pokúša nájsť hranice interpretácie, smeruje Ecova snaha k vymedzeniu sa voči tomuto prístupu. Východzím predpokladom je tvrdenie, že pojem neobmedzenej sémiózy nevedie k záveru, že neexistujú žiadne kritéria interpretácie.

Problém neobmedzenej sémiózy nás dovádza až k Peircovi. Spolu s Ecom si (musím) položiť otázku, či je možné z pojmu neobmedzenej sémiózy odvodiť možnosť nekonečného interpretačného driftu, ako je predstavovaný v rámci derridovského dekonštruktivistického prístupu, alebo predsa len existuje istá možnosť limitácie možných interpretácií.

Podľa Derridu funguje písmo, písaný text ako stroj na produkciu nekonečných významov. Každá graféma má bytostne „testamentárny charakter“, ktorý spočíva jednak v absencii subjektu písania, jednak v absencii veci alebo referenta [DERRIDA, 1999, s. 76].

Tvrdenie, že znak trpí neprítomnosťou svojho autora a referenta, nemusí nutne znamenať, že nemá žiaden lingvistický význam. Na základe Derridovho predpokladu môžeme ale odvodiť neurčený sémantický samopohyb, spochybnenie idei konečného významu; podľa Derridu je každé dekódovanie novým zakódovaním ako nekonečný pohyb od označujúcemu k ďalšiemu označujúcemu. Derrida [1999, s. 56-57] k tomu hovorí:

„Peirce došiel dosť ďaleko smerom k tomu, čo sme vyššie nazvali de-konštrukciou transcendentálneho označovaného, ktoré by v tej či onej chvíli uspokojujúco ukončilo odkazovanie znaku na znak. Identifikovali sme logocentrizmus a metafyziku prítomnosti ako nárokujúcu si, mocnú, systematickú a nepotlačiteľnú túžbu po takomto označovanom. Peirce však považuje neukončiteľnosť odkazovania za kritérium, umožňujúce rozoznať, že máme dočinenia práve so systémom znakov. Pohyb označovania začína práve to, čo spôsobuje, že jeho prerušenie nie je možné. Sama vec je znakom. (..) Reprezentamen funguje iba tak, že vyvoláva interpretans, ktorý sa sám stáva znakom, a tak donekonečna. (...) Kým jestvuje zmysel, jestvujú iba znaky.“

Vo svojej stati Neomezená sémióza a drift: pragmatismus proti „pragmatismu, si Eco [ECO, 2005, s. 30-51] kladie otázku, či by bol Peirce s Derridovou interpretáciou jeho diela spokojný. Odpoveď je samozrejme negatívna, keďže dekonštruktivistický drift a neobmedzená sémióza nie sú podľa Eca ekvivalentné pojmy.

Ecova argumentačná stratégia spočíva jednak v prijatí otvorenosti textu na základe Peirceovho pojmu neobmedzenej sémiózy [6] a jeho následnú determináciu, jednak vo vymedzení sa voči derridovskému predpokladu základnej nederminovanosti celej dynamiky interpretácie. Podľa Eca medzou derridovského čítania Peirca je nepochopenie, že Peirce sa u neobmedzenej sémiózy nezastavuje.

Je pravda, že Peirce sám potvrdzuje možnosť nekonečnej interpretácie; sémióza je však potencionálne neobmedzená z hľadiska systému (realita sa nám javí vo forme kontinua, kde nie sú vôbec žiadne indivídua), nie je však neobmedzená z hľadiska procesu. V priebehu sémiozického procesu chceme vedieť len to, čo je relevantné z hľadiska určitého univerza diskurzu [ECO, 2005, s. 36]. U Peirca tak môžeme vysledovať anticipáciu teórií zaoberajúcich sa vzťahom medzi jedincom a spoločenstvom (komunitou), ako aj predobraz wittgensteinovských problémov kritérií a limitácie spoločenstiev. Pre Peirca existuje niečo, čo prekračuje individuálnu intenciu interpreta – transcendentálna idea komunity [7]; zjavne u neho môžeme vysledovať uprednostňovanie pravidiel konania pred transcendentálnym výkladom v kantovskom zmysle, čo v konečnom dôsledku znamená primát komunity pred individualitou. Na jednej strane nás toto ponímanie odkazuje k pragmatickému a na druhej strane k otázke pôvodu znakov, pôvodu a podstaty významov. Túto otázku Peirce rieši jednoznačne, a to poukázaním na zdroj významov, ktorým je vždy spoločenstvo.

Aké to bude mať dôsledky pre teóriu interpretácie? Nie jednotlivý vnímateľ, ale spoločenstvo interpretov textu je inštanciou zmysluplnosti interpretácie, keďže v rámci spoločenstva interpretov existuje istá možnosť dosiahnutia zhody o význame textu (aj keď nie vždy definitívna a nie-mylná). Neznamená to, že text nedáva priestor pre nekonečné množstvo interpretácií, ale v rámci komunity môže interpretácia nadobúdať jasnejšie obrysy. Navždy teda opúšťam heslo „možné je všetko“ (anything goes) a prikláňam sa k intersubjektívnym a sociálnym kontaktom, ktoré sa podieľajú na konštrukcii významu textu.

#?-:nbsp;

7. Interpretácia ako dialóg

7.1. Filozofia solidarity

Prístup, ktorý nás odkazuje k tlaku teoretických diskusií, smeruje moje úvahy k prijatiu interpretácie ako dialógu, ako komunikačného procesu. Podľa Richarda Rortyho je každá teória, či už vedecká, filozofická alebo iná, nutne interpretáciou (svet je vždy už svetom interpretovaným – ako som už hovorila v jednej z predchádzajúcich častí); veci nemajú raz a navždy danú podstatu, ktorá by jednoznačne uprednostňovala jednu formu ich popisu, jednu teóriu. Pre Rortyho teda neexistuje žiaden kvalitatívny rozdiel medzi prírodnými a humanitnými vedami, medzi filozofiou a vedou, pretože neexistuje skutočne kvalitatívny rozdiel medzi „vecami“ a „textami“. Aj napriek tomu, že je mimojazyková realita nepochybne príčinou našich výpovedí o nej, v žiadnom prípade to neznamená, že tieto výpovede nejakým korešpondenčným spôsobom túto realitu zobrazujú. Pre Rortyho teda neexistuje žiaden preferovaný základ, podľa ktorého by bolo možné overiť adekvátnosť nášho porozumenia skutočnosti (a interpretáciu textu). Porozumenie je preto založené na procese neustáleho vytvárania a vzájomného dialógu rôznych interpretácií, ktoré sú od počiatku považované za rovnoprávne a legitímne.

Rortyho jednoznačné ponímanie interpretácie ako konsenzu interpretujúceho spoločenstva je úplne v zhode s niektorými smermi súčasného hermeneutického myslenia, na rozdiel od nich je ešte viac ovplyvnený radikálnym odmietnutím korešpondenčnej teórie pravdy; čo súvisí s Rortyho (a pragmatickým) prístupom, ktorý stiera rozdiel medzi vytváraním a objavovaním sveta. Rorty takto síce prijíma Ecovu redeskripciu „starého a stále platného hermeneutického kruhu“, a to, že texty vznikajú v procese interpretácie (ostatne ako Eco); čo však odmieta prijať, a oprávnene, je existencia intencie textu (intentio operis). Eco sa pri obhajobe intentio operis v boji proti nadinterpretácii a nekonečnému interpretačnému driftovaniu odvoláva na textovú súdržnosť, na vnútornú koherenciu textu, ktorá nás môže usmerniť v tom, či je náš interpretačný dohad prijateľný. Rorty však proti tomu argumentuje, že pokiaľ prijmeme fakt, že texty sú produkované až v procese interpretácie a neexistuje rozdiel medzi tvorením a nachádzaním, nemôžeme v žiadnom prípade prijať pojem intencie textu, pretože „text má práve takú súdržnosť, akú sa mu podarilo nabrať pri poslednej obrátke hermeneutického kruhu“ [RORTY, 1995, s. 97]. Táto súdržnosť teda nie je ani vonkajšia, ani vnútorná, je iba funkciou toho, čo sa doposiaľ povedalo.

Ďalšia námietka proti vnútornej koherencii textu smeruje proti možnosti ju overiť. Ak by som aj prijala možnosť existencie intentio operis prinajmenšom v tom, že nám umožňuje odhaliť, ktoré interpretácie sú úplne neprijateľné, nestačí to dokázať na jednom či dvoch riadkoch textu, je potrebný komentár k celému systému viet, ktorý text tvorí. V rámci procesu indexovania je však takáto možnosť v podstate vylúčená, keďže žiaden indexátor nemôže byť v princípe interpretom odhodlaným riskovať ideálnu nespavosť (Ecovými slovami), teda nemôže byť obsesívnym čitateľom textu. Indexátorom je len zriedka dopriaty luxus čítať dokument od začiatku do konca. Potreba zaindexovania určitého počtu jednotiek denne bude indexátorov tlačiť k tomu, aby sa vzdali kompletného čítania textu [LANCASTER, 1998, s. 17].

Vráťme sa však späť k pragmatickému ponímaniu interpretácie ako dialógu a zhody, konsenzu (v tomto zmysle Rorty nazýva pragmatizmus filozofiou solidarity [RORTY, 1991, s. 33]), ktorý nám ukazuje, že proces porozumenia sa uskutočňuje skôr v komunikačnom procese ako v procese vyvodzovania dôkazov na základe porovnávania textu a sveta.

Aj keď nesúhlasím so všetkými konzekvenciami Rortyho ponímania interpretácie, napríklad, keď hovorí, že nezáleží na tom, ako je text vnútorne konštruovaný, musím súhlasiť s tvrdením, že o pravde (ktorá by mohla byť votkaná do textu) nemožno nič rozumné povedať, ak neprihliadneme na procedúry zdôvodňovania, ktoré sú v rámci našej kultúry používané v jednotlivých oblastiach skúmania. Akékoľvek hľadanie pravdy sa v tomto zmysle mení v súhrn aktivít ľudí v rámci konkrétnych komunikačných spoločenstiev. Tieto rozličné skupiny, diskurzívne spoločenstvá a ich jazykové hry nič nezjednocuje, okrem výmeny poznatkov (takto sa vyhýbam obvineniam z kultúrneho relativizmu). Každá z týchto skupín (oblastí výskumu, disciplín, domén) sa honosí vlastnou jazykovou hrou a „vykonáva svoju vlastnú prácu“, bez toho, aby si brala na pomoc nejaký vedecký (či iný) "metajazyk", ktorý by predstavoval vonkajší odvolací súd a zároveň súbor smerodajných metodologických zásad. Cieľom teda už nie je "pravda", hľadanie pravej podstaty, ale "performativita", dialóg v rámci komunikačného spoločenstva, čiže optimalizácia celkového vzťahu medzi vstupmi a výstupmi systému (ako metafora vzťahu medzi užívateľmi a informačnými systémami).

7.2. Postmoderná organizácia znalostí

Povedali sme si, že diskurzívne spoločenstvá, domény v podstate nič nezjednocuje, okrem výmeny poznatkov; a teda akákoľvek tvorba znalostí je len súhrnom aktivít odohrávajúcich sa vo vnútri spoločenstiev. Rozličné disciplíny a iné formy sociálnych skupín v procese interpretácie a vo vnútri prebiehajúceho dialógu produkujú vlastnú terminológiu tvorenú pojmami s unikátnym obsahom a prostredníctvom týchto pojmov konštruujú realitu. Terminológia, a teda pojmy tvoria základ akejkoľvek znalostnej domény: terminológia je jedinečná v rámci každej domény. Pojmy teda nie sú žiadne objektívne entity, ktoré (napríklad) veda musí objaviť, ale sú spojené s tvorivou činnosťou ľudí ako dôsledok ich úsilia získať znalosti o svete, ktorý nás obklopuje. Tvoriť pojmy znamená prinajmenšom niečo konať.

Povedané inak, pojem má vždy pravdu, ktorá mu prináleží len za podmienok, za akých bol vytvorený. Existuje nejaká rovina, ktorá by mohla byť lepšia ako ostatné, existuje nejaký problém, ktorý by si mohol nárokovať presadenie sa voči ostatným problémom? O tom nemožno povedať vôbec nič.

Každý pojem má zjavne ale tiež svoje dejiny; tieto dejiny sa týkajú vzťahu každého pojmu k iným pojmom situovaným na rovnakej rovine. Pojmy sa často v čase rekonštruujú, prijímajú zložky, ktoré pochádzajú z pojmov iných rovín v procese neprestajného dialógu a diania v rámci roviny. Pojem takto často nadobúda nové obrysy a na základe nových obrysov reštrukturalizuje celú rovinu svojho pôvodu. Pojmy sa preto v tomto zmysle nejavia ako objektívne, fixné entity, ale ako entity relatívne a provizórne.

Dahlbergová [podľa SCHWARZ, JONÁK, PÁLKA, 1999, Co je knowledge organization, Definice] definuje organizáciu znalostí ako oblasť poznania zaoberajúca sa organizáciou (usporadúvaním) jednotiek znalostí (pojmy, teórie, hypotézy, poznatky, informácie, dáta) a objektov všetkých typov, ktoré zodpovedajú pojmom (teóriám) alebo pojmovým triedam tak, aby boli zachytené znalosti o svete poznaného v usporiadanej podobe a aby bolo umožnené rozširovanie týchto znalostí pre účely ich využitia. Na základe tejto definície vidíme, že organizácia znalostí sa v prvom rade zaoberá pojmami a stanovovaním pojmových vzťahov. Povedali sme si, že terminológia tvorená pojmami s unikátnym obsahom je základom akejkoľvek znalostnej domény; pojmy nemožno odseparovať od ich tvorcu. S ohľadom na tieto fakty preto tvrdím, že objektívne a neutrálne systémy organizácie znalostí nie sú možné. Každý systém organizácie znalostí bude vždy reflektovať istý pohľad na svet, oblasť myslenia alebo záujmov a taktiež momentálny časový horizont, ktorý je určujúcim faktorom pre stav poznania v rámci znalostnej domény.

Jens-Eric Mai v tomto duchu vytvoril svoju postmodernú teóriu organizácie znalostí [MAI, 1999], ktorej základom je chápanie organizácie znalostí ako sociálneho konštruktu; je preto potrebné chápať organizáciu znalostí ako spoločnú platformu pre komunikáciu medzi autormi a užívateľmi.

Postmoderná teória organizácie znalostí bude stáť v protiklade k moderným (realistickým a univerzalistickým) prístupom [8], ktorých viera spočívala v možnosti odhaliť neutrálnu a objektívnu reprezentáciu univerza znalostí, ktoré „niekde tam“ existuje ako objektívna entita a treba ho len odhaliť. Postmoderná teória, naopak, sa zakladá na aktívnej konštrukcii reality v rámci určitého pohľadu na svet a bude teda tvrdiť, že každá sociálna prax smeruje k svojej vlastnej organizácii znalostí. Každý systém organizácie znalostí reflektuje kultúrne a sociálne hodnoty; následkom toho systémy organizácie znalostí neodrážajú štruktúru reality, ale fungujú ako nepostrádateľný prostriedok ľudskej činnosti.

V tomto svetle sa každá organizácia znalostí javí ako štandardizácia jazykových hier „hraných“ v rámci organizácie. Znamená to prostredníctvom dialógu v rámci organizácie preskúmať každý jeden pojem, diskutovať jeho význam, aký obsah mu prináleží v rámci danej organizácie. Budovanie organizácie znalostí tak spočíva vo vytvorení štandardnej terminológie prostredníctvom slobody vyjadrenia svojho názoru (čím si kladie isté politické nároky) v prostredí danej organizácie). Organizácia znalostí sa tak stáva aktívnou komunikačnou platformou medzi tvorcami a užívateľmi informačných systémov. Z toho dôvodu akékoľvek príručky, pravidlá a normy pre to, ako tvoriť organizáciu znalostí, sú v podstate úplne zbytočné. To, čo je podstatné, je pochopenie interpretatívnych procesov inherentných každej organizácii znalostí a pochopenie sociálnych a kultúrnych kontextov v (jej) pozadí.

#?-:nbsp;

8. Teória domén

8.1. Analýza domén

Myšlienka, že reprezentácia a organizácia znalostí musí vychádzať z analýzy kontextu, diskurzu a aktivít konkrétnych spoločenstiev, je centrálna pre analýzu domén, ako ju predstavuje a definuje Hjørland a Albrechtsen:

„Paradigma doménovej analýzy v informačnej vede (IV) tvrdí, že najlepší spôsob pochopenia informácií v rámci IV je študovať myslenie znalostných domén alebo diskurzívnych spoločenstiev, ktoré sú súčasťou spoločenskej deľby práce. Organizácia znalostí, štruktúra, modely spolupráce, jazyk, formy komunikácie, informačné systémy a kritériá relevancie reflektujú predmet činnosti týchto spoločenstiev a ich úlohu v spoločnosti. Psychológia, znalosti, informačné potreby a subjektívne kritériá relevancie musia byť nahliadané z tejto perspektívy.“ [HJØRLAND; ALBRECHTSEN, 1995, s. 400]

Jadrom prístupu v rámci analýzy domén je skúmanie aktivít a produktov domén (znalostí inkorporovaných v texte), prípadne komparatívne študovanie rôznych domén, čo zároveň zahrňuje skúmanie informačných potrieb užívateľov, využívanie informácií a funkcií informačných systémov v rámci týchto domén. Z toho vyplýva, že analýza domén sa nezaoberá užívateľmi ako celkom, ale chápe ich ako súčasť rôznych kultúr, sociálnych štruktúr a znalostných domén. Akékoľvek formovanie znalostí spočíva v dialektickom vzťahu medzi komunitou a jej členmi, dialektickom v tom zmysle, že je sprostredkované jazykom a je ovplyvnené históriou určitej domény [HJØRLAND; ALBRECHTSEN, 1995, s. 407].

Základným predpokladom v rámci analýzy domén je, že keďže rozličné domény majú rôzne jazyky, kritéria relevancie, epistemologické väzby a históriu, majú teda aj rôzne požiadavky na organizáciu a vyhľadávanie dokumentov. Analýza domén môže byť preto aplikovateľná ako východisko pre štúdium terminológie (a pojmov) v rámci rozličných domén, čo je možné následne využiť pri budovaní informačných systémov, vytváraní kontrolovaných slovníkov, koncipovaní evaluačných a indexačných stratégií.

Ostáva položiť si otázku, čo to vlastne doména je, ako ju možno definovať. Avšak napriek tomu, že táto otázka je fundamentálna, Hjørland a Albrechtsen jej nevenujú príliš veľkú pozornosť, pričom sa hlavne sústreďujú na samotný proces analýzy domén. Vyvstáva teda otázka: Je možné domény definovať ako paradigmy, vedecké teórie, disciplíny; sústreďuje analýza domén len profesijné a vedecké oblasti, či je možná ich aplikácia aj na informačné procesy v rámci každodenného života? Keďže Hjørland [HJØRLAND, 1998b, s. 610] zdôrazňuje, že nesmie existovať dualizmus medzi teóriami chovania vedcov pri vyhľadávaní informácií a teóriami chovania bežných užívateľov, zdá sa, že analýza domén môže byť skutočne aplikovaná na všetky oblasti života. Doména v tomto zmysle môže byť jednak vymedzená ako vedecká disciplína či teoretická oblasť a jednak ako diskurzívne spoločenstvo určené politickou stranou, náboženstvom, zamestnaním, či dokonca koníčkom. Vzhľadom na tieto fakty (a s ohľadom na akcentovanie aktivít prebiehajúcich vo vnútri spoločenstiev), by najpresnejšia definícia domény mohla znieť: doména je spoločenstvo ľudí, ktorí majú rovnaké ciele [MAI, 2005, s. 605]. V tomto zmysle pojem domény ruší všetky definície a hranice a sústreďuje sa na aktivity ľudí, ich kooperáciu a spoločné ciele, a to či už v rámci oblastí odborných znalostí, záujmov, skupiny ľudí, ktorí spolu pracujú, či dokonca v rámci celej organizácie.

8.2. Úloha indexátora

Hlavná metodológia uplatňovaná v rámci analýzy domén spočíva v obrátení kognitivistického prístupu naruby. Záujem sa naďalej sústreďuje na individuálne poznávacie procesy, ale je na ne nahliadané so zorného uhla sociálneho kontextu. Doménová analýza teda nepracuje „zvnútra von“, ale naopak „zvonku dovnútra“.

V tejto kapitole si ukážeme, aké dôsledky takýto prístup má pre samotný proces indexovania a aké nároky sú v tejto súvislosti kladené na indexátora.

V predchádzajúcich častiach som sa snažila objasniť, že každá znalosť je výsledkom interpretácie, rovnako ako ukázať, že proces interpretácie (ako proces potencionálne nekonečný) sa odohráva aj v prípade, keď sa indexátor (ako čitateľ) snaží determinovať predmet dokumentu. Takisto som stanovila, že v rámci komunity môže interpretácia nadobúdať jasnejšie obrysy.

Jens-Eric Mai [2001] na pozadí Peirceovej „nekonečnej sémiózy“ predstavuje sémiotickú analýzu indexačného procesu a zdôrazňuje interpretatívnu povahu celého procesu indexovania. Mai na základe svojej analýzy poukazuje na nestálosť tejto aktivity a smeruje dokonca k radikálnemu argumentu, že dokumenty nemajú predmet. Predmet (predmety) sú dokumentu prisudzované až v procese čítania. Indexátorova úloha teda nespočíva v „získaní“ predmetu z dokumentu, ale vo vytváraní predmetu a jeho vyjadrení v selekčnom jazyku. Na druhej strane však pripúšťa, že existuje istá možnosť limitácie interpretácie, a to zahrnutím analýzy domén do indexačného procesu, čo znamená integrovanie užívateľských perspektív a potrieb [MAI, 2005, s. 599]. Kontext je to, čo limituje a vedie interpretáciu a porozumenie textu.

Pre teóriu indexovania to má zásadný dôsledok. Základným východiskom už nie je dokument, prípadne individuálne užívateľské potreby. Naopak pozornosť sa primárne obracia na analýzu domén. Indexovanie zamerané na domény začína analýzou domény, pokračuje analýzou potrieb užívateľov, vymedzením úloh a hľadísk pre indexátora a celý proces uzatvára analýza dokumentu z pohľadu domény a potrieb užívateľov [MAI, 2005, s. 608]. Samozrejme, analogicky by sa dal celý proces aplikovať na budovanie informačných systémov či tvorbu kontrolovaných slovníkov, pričom ako východisko bude slúžiť konkrétna doména a poslednou inštanciou bude konkrétny užívateľ v rámci domény.

Indexátor teda, keď analyzuje dokument a snaží sa urobiť rozhodnutie o predmete dokumentu a aký indexačný termín má použiť, musí brať do úvahy, kto je producentom dokumentu, aký je žáner dokumentu, kde a ako je dokument publikovaný, kto bude potencionálne dokument využívať a za akým účelom, akého diskurzu je dokument súčasťou, akého diskurzu by potencionálne mohol byť súčasťou, prečo užívatelia potrebujú tento konkrétny dokument, informačné potreby užívateľov, činnosť užívateľov a ako s ňou dokument súvisí a mnoho ďalších faktorov.

Proces indexovania musí byť analyzovaný, študovaný a praktikovaný ako interpretačný akt a každá reprezentácia znalostí musí vychádzať z komunity, v ktorej indexátor a užívatelia koexistujú. Povedané inými slovami, indexátor a užívatelia musia byť súčasťou rovnakej sociálnej praxe, aby indexátor dokázal chápať praktiky v rámci komunity na základe zdieľanej skúsenosti a preto bol schopný zvoliť interpretáciu dokumentu (a súvisiace pojmy), ktorá jej bude najlepšie „vyhovovať“. Indexátor musí mať základné pochopenie podstaty komunity, vrátane jej histórie, ideových smerov, paradigiem, aktivít, cieľov a zámerov, aby dokázal porozumieť, akú úlohu bude v rámci komunity konkrétny dokument hrať. Indexátor môže tieto poznatky získať študovaním aktivít a dialógu prebiehajúceho v rámci komunity. Len pokiaľ indexátor bude rozumieť sociálnej praxi v rámci danej komunity, môže na základe svojich poznatkov limitovať počet možných interpretácií dokumentu, čím sa zároveň zaistí, že indexovanie bude v zhode s informačnými potrebami užívateľov.

Na záver treba podotknúť, že indexačný proces bude v tejto súvislosti zároveň úzko spojený s užitočnosťou a relevanciou pre užívateľov v rámci komunity; indexátor musí nielen identifikovať predmet dokumentu, musí tiež zisťovať, ako bude dokument používaný a pre koho je určený. Indexátorova úloha spočíva v odhalení miesta užívateľa v rámci domény, stanovení jeho potrieb, preferencií, špeciálnych sklonov, aby mohol plne chápať potencionálne využitie dokumentu. V tejto súvislosti sa predmet dokumentu a relevancia javia byť len dvoma stranami tej istej mince, keďže reprezentácia predmetu dokumentu rovnako ako relevancia sú ovplyvňované teoretickými a epistemologickými trendmi v rámci komunity; rozhodnutie o relevancii dokumentu a determinovanie predmetu dokumentu je jedna a tá istá vec. To znamená, že porozumieť, „o čom“ nejaký dokument je, znamená súčasne aj porozumieť jeho funkcii, účelu v rámci danej domény, a teda nájsť kvalitatívne dôvody jeho relevantnosti pre danú doménu. Pričom samozrejme nie je možné uprednostňovať žiaden z oboch aspektov; je potrebné nájsť rovnováhu medzi reprezentáciou predmetu dokumentu a užívateľskými potrebami. Pokiaľ sa pri hodnotení relevancie príliš sústredíme na informačné potreby určitej skupiny užívateľov a na to, ako si tieto potreby uspokojujú v rámci informačného systému, môže to viesť k opomenutiu zložitosti reprezentácie predmetu, k opomenutiu, nakoľko kvalitne je predmet dokumentu reprezentovaný.

Úloha indexátora je v rámci indexačného procesu často prehliadaným aspektom; dôvodom sú s najväčšou pravdepodobnosťou nároky kladené na indexátora, aby plnil v rámci indexačného procesu neutrálnu úlohu. Keďže je ale analýza pri indexovaní vždy interpretáciou spojenou s rozhodovacím procesom, indexátor nevyhnutne zaujíma určité stanovisko, je preto nezmyselné klásť na neho nároky objektivity a neutrality. Len pokiaľ pochopíme tento fakt a zohľadníme aktívnu úlohu indexátora v procese indexovania, môžeme dosahovať v rámci organizácie znalostí efektívne výsledky.

#?-:nbsp;

9. Závery

Hľadanie prostriedkov pre efektívne vyhľadávanie informácií stojí v popredí každého výskumu v rámci organizácie znalostí. Táto problematika je úzko spojená s možnosťami uchopenia a reprezentácie predmetu dokumentu. Aj napriek tomu, že nám technologické vymoženosti poskytujú nástroje pre rýchlejší prístup k dokumentom, otázky spojené s reprezentáciou predmetu sa týkajú predovšetkým toho, ako ľudia interpretujú a rozumejú dokumentom. Povedané inými slovami, akýkoľvek výskum v oblasti organizácie znalostí musí vziať do úvahy nevyhnutnú interpretatívnu povahu porozumenia dokumentu a determinovania predmetu dokumentu, a teda interpretatívnu povahu celého procesu indexovania. Hlavnou otázkou, ktorú je potrebné si preto v rámci organizácie znalostí klásť, je, ako je možné interpretáciu predmetu dokumentu využiť pre sprostredkovanie prístupu k dokumentu.

Proces indexovania je veľmi zložitý proces a my naďalej nedisponujeme dôkladnou a vyčerpávajúcou teóriou indexovania. Literatúra v rámci informačnej vedy sa procesom indexácie dôkladne nezaoberá, príručky a manuály indexovania sú nedostačujúce. Cieľom mojej práce bolo ukázať, že je podstatné vziať do úvahy nevyhnutnú interpretatívnu (a tým subjektívnu) povahu indexačného procesu, ukázať, v čom spočíva jej podstata a odhaliť možnosti jej využitia. Hlavnou tézou je, že cieľom indexovania nie je determinovanie predmetu dokumentu a výber odpovedajúcich indexačných termínov, samotné indexovanie je cieľ, cieľ ako podporovať aktivity užívateľov v rámci konkrétnej domény. Hľadanie všeobecne platných zákonov a pravidiel indexovania je nezmyselné, indexovanie musí byť chápané ako akt reprezentácie interpretácie dokumentu pre budúce využitie. Na základe toho je potrebné pre výskum v tejto oblasti prijať niekoľko východísk, ktoré by sa mali stať smerodajnými pre chápanie procesu indexovania a celej organizácie znalostí:

#?-:nbsp;

  • Keďže má indexovanie (a celá oblasť organizácie znalostí) nevyhnutne interpretatívnu povahu, malo by byť študované pomocou výskumných metód využívaných pre analýzu textu a používania textov.
  • Sú potrebné podrobnejšie znalosti o skupinách užívateľov (doménach) a ich aktivitách.
  • Je potrebné proces indexovania chápať pragmaticky, čo znamená, že dokument je analyzovaný s ohľadom na potreby užívateľov v rámci domény.
  • Je treba definitívne opustiť snahy o objektivitu a neutralitu a smerovať viac k dynamickým systémom organizácií znalostí, čo znamená prikloniť sa viac k rôznym znalostným oblastiam, kontextom, interpretáciám.

Pokiaľ prijmeme fakty, že každý dokument môže byť indexovaný odlišným spôsobom a zároveň, že rôzne domény majú odlišné informačné potreby, subjektivita inherentná indexovaniu a celej oblasti organizácie znalostí už nemusí pôsobiť tak naliehavo.

Analogicky, pre celú oblasť organizácie znalostí je nevyhnutné vziať do úvahy vzťah medzi organizáciou znalostí a diskurzom (doménami). Je potrebné hlbšie pochopenie toho, že organizácia a reprezentácia znalostí sa vždy uskutočňuje v rámci určitej sociálnej praxe, dialógu v rámci domény, ktorý takto funguje ako základný determinačný faktor. Zároveň s tým je potrebné opustiť kognitivistický prístup a prikloniť sa viac k prístupu, ktorý sa sústreďuje na sociálny kontext ako determinant konštrukcie významov v rámci domén.

Vzhľadom na to by hľadanie nejakej všeobecne platnej teórie organizácie znalostí už nemalo byť primárnym cieľom. Výskumy v oblasti organizácie znalostí by sa mali viac venovať štúdiu toho, ako ľudia jednajú, prečo takto jednajú, akým spôsobom komunikujú. Jediné, čo musíme urobiť, je si to uvedomiť a nesmerovať viac naše snahy k dosiahnutiu neutrality a objektivity.

Poznámky:

1. V literatúre sa môžeme stretnúť s trojstupňovým [napr. MAI, 2001; ČSN ISO 5963], či dokonca štvorstupňovým [LANGRIDGE, 1989] modelom procesu indexovania. Pre potreby tejto práce je však zjednodušený dvojstupňový model dostačujúci.
2. V tejto časti uprednostním termín text pred termínom dokument, keďže ho preferujú autori z oblasti teórie literatúry a filozofie.
3. Charles W. Morris definuje sémiózu (sémiósis) jako proces, v ktorom niečo funguje ako znak. Sémióza obsahuje tri (resp. štyri) komponenty: to, čo pôsobí ako znak, to, k čomu sa znak vzťahuje, a ten účinok na interpreta, vďaka ktorému je príslušná vec pre toho interpreta znakom [MORRIS, 1997, s. 202].
4. Rovnako Barthes [1994, s. 114] hovorí, že „písanie (…) označuje nie vnútorné atribúty subjektu, ale jeho neprítomnosť“.
5. Barthes [2001] k tomu hovorí: „Autor je modernou postavou, je produktom našej spoločnosti, keďže práve ona, vychádzajúc zo stredoveku a pokračujúc anglickým empirizmom, francúzskym racionalizmom a osobnou vierou Reformácie, objavila prestíž indivídua alebo, ako sa noblesne hovorí, „ľudskej osobnosti”. Je teda logické, že vo veci literatúry to bol práve pozitivizmus ako sumár a vyústenie kapitalistickej ideológie, ktorý „osobe” autora pripísal najväčšiu dôležitosť.“ Požiadavka na zviazanie diela s osobou autora sa spája aj s ekonomickými faktormi, ktoré robia z autora vlastníka a z diela tovar zabezpečený ochrannou známkou (k tomu viz tiež Foucaultove závery [FOUCAULT, 1994, s. 50-51] – ustanovenie režimu vlastníctva v 18. a 19. storočí) a s ideologickými faktormi, ktoré sú spojené s možnosťou pripísať autorovi prípadné politické či morálne následky diela. Môžem teda predpokladať, že vklad, o ktorý v tomto zápase ide, presahuje nielen literárne, ale aj teoretické sféry a vstupuje do dimenzií súčasného spoločenského života.
6. „Znakem je cokoli, co vztahuje něco jiného (jeho interpretans) k nějakému objektu, k němuž se samo vztahuje (svému objektu) týmž způsobem, přičemž interpretans se stává postupně znakem, a tak se opakuje ad infinitum. (…) Jestliže řada postupně za sebou jdoucích interpretantů končí, stává se znak přinejmenším nedokonalým [PEIRCE, 1997, 2.303].
7. Aj napriek tomu, že tieto moje úvahy o priorite komunity čiastočne korešpondujú s Ecovou argumentáciou, nesúhlasím s jeho názorom, že existuje niečo mimo sémiotického procesu. Eco [ECO, 2005, s. 36] citujúc Peircea píše, že „ nekonečná řada reprezentací, každá reprezentující tu za sebou [a potud by Derrida nemohl než souhlasit], může být pojímána tak, že má za svoji limitu absolutní objekt" ( 1.339)". Eco tvrdí, že idea absolútneho objektu je nekompatibilná s dekonštruktívnym rámcom, keďže implikuje, že „mimo bezprostřední interpretant (...) stojí konečný logický interpretant, jímž je zvyk. " Myslím, že na tomto mieste by Peirce s Ecom nesúhlasil a napriek zavedeniu komunity ako konečnej inštancie, predsa len neexistuje nič mimo proces sémiózy.
8. Samozrejme tým nepopieram opodstatnenosť univerzálnych systémov organizácie znalostí, a to hlavne pre výmenu bibliografických záznamov a interoperabilitu systémov vyhľadávania informácií. Aby to však bolo možné, mali by univerzálne systémy fungovať v súčinnosti so špeciálnymi systémami, ktoré podporujú doménovo orientovanú organizáciu a prezentáciu dokumentov. Účelom univerzálnych systémov takto nebude reprezentovať dokumenty čo najšpecifickejšie, ale budú skôr slúžiť ako akýsi navigačný prostriedok výmeny znalostí medzi doménami.

Zoznam použitej literatúry

BARTHES, Roland. Rozkoš z textu. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1994. 185 s.

BARTHES, Roland. Smrť autora. Profil súčasného výtvarného umenia [online]. 2001, č. 1-2 [cit. 2005-08-05]. Dostupný z WWW: http://www.profil-art.sk/01_1_2/008-13.htm.

CAPURRO, Rafael. Základy informační vědy : revize a perspektivy. Národní knihovna. 2003, roč. 14, č. 3, s. 163-168. Dostupný tiež z WWW: http://full.nkp.cz/nkkr/pdf/0303/03003163.pdf.

ČSN ISO 690. Dokumentace : metody analýzy dokumentů, určování jejich obsahu a výběru lexálních jednotek selekčního jazyka. Praha : ČSNI, 1996. 32 s.

DAVIDSON, Donald. Subjektivita, intersubjektivita, objektivita. Praha : Filosofia, 2004. 260 s. ISBN 80-7007-190-7.

DERRIDA, Jacques. Signatura událost kontext. In Texty k dekonstrukci. Bratislava : Archa, 1993. s. 277-306.

DERRIDA, Jacques. Gramatológia. Bratislava : Archa, 1999. 314 s. ISBN 80-7115-138-6.

ECO, Umberto. The open work. Cambridge (Mass.) : Harvard University Press, 1989. 285 s.

ECO, Umberto. O zrcadlech a jiné eseje : znak, reprezentace, iluze, obraz. Praha : Mladá fronta, 2002. 443 s. ISBN 80-204-0959-9.

ECO, Umberto. Meze interpretace. Praha : Karolinum, 2005. 330 s. ISBN 80-246-0740-9.

FEYERABEND, Paul. Věda jako umění. Rychnov nad Kněžnou : Ježek, 2004. 116 s. ISBN 80-85996-37-5.

FOUCAULT, Michel. Co je autor. In Diskurs, autor, genealogie. Praha : Svoboda, 1994. s. 41-73.

FROHMANN, Bernd. Rules of indexing : a critique of mentalism in information retrieval theory. Journal of Documentation. 1990, vol. 46, no. 2, s. 81-101.

HJØRLAND, Birger; ALBRECHTSEN, Hanne. Toward a new horizon in information science: domain-analysis. Journal of the American Society for Information Science. July 1995, vol. 46, issue 6, s. 400-425.

HJØRLAND, Birger. Information Retrieval, Text Composition, and Semantics. Knowledge Organization. 1998a, vol. 25, no. 1/2, s. 16-31.

HJØRLAND, Birger. Theory and metatheory of information science : a new interpretation. Journal of Documentation. 1998b, vol. 54, no. 5, s. 606-621.

Introduction to Dewey Decimal Classification [online]. Dublin (Ohio) : OCLC, [2003] [cit. 2005-08-05]. Dostupný z WWW: http://www.oclc.org/dewey/versions/ddc22print/intro.pdf.

ISER, Wolfgang. Teorie literatury : aktuální perspektiva. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2004. 51 s. ISBN 80-85778-40-8.

KRISTEVA, Julia. Slovo dialog a román. In Slovo dialog a román : texty o sémiotice. Praha : SOFIS, 1999, s. 7-31.

LANCASTER, F.W. Indexing and abstracting in theory and practice. London : Library Assoc. Publ., 1998. 412 s. ISBN 1-85604-268-5.

LANGRIDGE, D.W. Subject analysis : principles and procedures. London : Bowker-Saur, c1989. 146 s. ISBN 0-408-03031-3.

MAI, Jens-Eric. A Postmodern Theory of Knowledge Organization. In WOODS, Larry.; HLAVA, Marjorie M.K. ASIS '99 : Knowledge : creation, organization and use : proceedings of 62nd Annual Meeting of the American Society for Information Science. Medford : Information Today, 1999, s. 347-556.

MAI, Jens-Erik. Semiotics and indexing : an analysis of the aubject indexing process. Journal of Documentation. 2001, vol. 57, no. 5, s. 591-622.

MAI, Jens-Eric. Analysis in indexing : document and domain centered approaches. Information Processing and Management. May 2005, vol. 41, issue 3, s. 599-611.

MORRIS, Charles W. Základy teorie znaku. In PALEK, Bohumil. Sémiotika. Praha : Karolinum, 1997, s. 197-256. ISBN 80-220-0567-3.

PEIRCE, Charles S. Grammatica Speculativa. In PALEK, Bohumil. Sémiotika. Praha : Karolinum, 1997. s. 29-154.

RORTY, Richard. Objectivity, Relativism, and Truth. Cambridge : Cambridge University Press, 1991. 226 s. ISBN 0-521-35877-9.

RORTY, Richard. Púť pragmatistu. In COLLINI, Stefan. Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava : Archa, 1995, s. 89-107.

RORTY, Richard. Nahodilost, ironie, solidarita. Praha : Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, 1996. xv, 227 s. ISBN 80-86039-14-5.

SCHWARZ, Josef; JONÁK, Zdeněk; PÁLKA, Peter. Potřeby a možnosti mezinárodní spolupráce v oblasti pořádání znalostí : česká pobočka International Society for Knowledge Organization (ISKO). Ikaros [online]. 1999, č. 1 [cit. 2005-08-5]. Dostupný z WWW: http://www.ikaros.cz/Clanek.asp?ID=200204003.

SIGEL, Alexander. How can user-oriented depth analysis be constructively guided?. In BEGHTOL, Clare; HOWARTH, Lynne C.; WILLIAMSON, Nancy J. (ed.). Dynamism and Stability in Knowledge Organization : Proceedings of the Sixth International ISKO Conference, 10-13 July 2000, Toronto, Canada. Würzburg : Ergon Verlag, c2000, s. 247-253.

TALJA, Sanna. Constituting "information" and "user" as research objects : a theory of knowledge formations as an alternative to the information man -theory. In VAKKARI, Perti; SAVOLAINEN, Reijo; DERVIN, Brenda (ed.). Information seeking in context : proceedings of an international conference on research in information needs, seeking and use in different contexts 14-16 August, 1996, Tampere, Finland. London : Taylor Graham, c1997. s. 81-96. Dostupný tiež z WWW: http://www.uta.fi/~lisaka/ConstitutingFTP.htm.

THELLEFSEN, Martin. Concepts and terminology reflected from a LIS perspective : how do we reflect meanings of concepts?. In HUMMELSHOJ, Marianne. Knowledge and change : proceedings of the 12th Nordic Conference for Information and Documentation. Aalborg : Royal School of Library and Information Science, 2004, s. 68-75.
Klíčová slova: 
Hodnocení: 
Průměr: 5 (hlasů: 2)
HUDÁKOVÁ, Miriam. Nevyhnutelnost subjektivity při pořádání informací a znalostí. Ikaros [online]. 2006, ročník 10, číslo 3 [cit. 2024-04-18]. urn:nbn:cz:ik-12790. ISSN 1212-5075. Dostupné z: http://ikaros.cz/node/12790

automaticky generované reklamy