Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.

Démonologické postavy vo virtuálnom prostredí informačno-komunikačných technológií

Čas nutný k přečtení
12 minut
Již přečteno

Démonologické postavy vo virtuálnom prostredí informačno-komunikačných technológií

0 comments
Anglicky
English title: 
Demonological characters in the virtual environment of IKT
English abstract: 
Presented contribution „Demonological characters in the virtual environment of IKT" focuses on concept of the traditional legend, that is despite developed society less known and is not given proper attention. But Legend still has everyday important place in the communication and in the virtual environment.

Úvod

Naši predkovia si z generácie na generáciu odovzdávali posolstvá a cenné výpovede rôznymi spôsobmi. Prostredníctvom nástenných malieb, dymových signálov, rozprávaní príbehov a neskôr ich zaznamenávaním pomocou písma. Vynález kníhtlače bol veľkým zlomom pre ľudskú civilizáciu. Množstvo príbehov uchovaných v knižnej podobe si ľudia osvojili a šírili ich ako svoje vlastné zážitky, a tak si rozširovali svoj rozprávačsky repertoár.

Povesti prezrádzajú identitu spoločnosti a opisujú jej kultúrne hodnoty, ktoré sú neustále v reálnom, či virtuálnom prostredí dôležité.  Podstatu uchovávania povestí a slovesnosti môžeme vnímať v dvoch rovinách, a to z hľadiska minulosti a budúcnosti. Z hľadiska minulosti je to najmä získanie a uchovávanie už existujúcich príbehov, povestí, ktoré boli zaznamenané, či už prostredníctvom osobných písomných dokumentov, nahrávok, obecných kroník a archívov alebo v pamätiach našich predkov, staršej generácie a sú späté s konkrétnym obdobím spájajúcim sa s ich každodenným životom. Napomáhajú nám dotvoriť obraz minulosti a histórie.

Z hľadiska prítomnosti a budúcnosti sú to povesti, ktoré vznikajú aj v súčasnej spoločnosti plnej informačno-komunikačných technológií. Prežívajú, šíria sa a neustále sa dotvárajú v podobe mestských povestí, ktorým sa najviac darí v prostredí internetu, ktoré ponúka rýchle, globálne, lacné šírenie povestí v reálnom čase. Žiaľ v tomto prostredí vznikajú aj príbehy, ktoré ľudí zavádzajú a niekedy privádzajú do klamlivých a stresujúcich situácií. Nazývame ich hoaxy, reťazové správy, ktoré sa šíria rýchlosťou ako lavína. Sú natoľko presvedčivé, že široká verejnosť nevie, či sú pravdivé alebo nie. A to je presne ich úloha. Súčasná povesť predstavuje neoddeliteľnú súčasť slovesného folklóru dneška.  S následkami zmien a hodnôt a spôsobov života spoločnosti zaujala miesto rozprávok, povestí, porekadiel. No i napriek tomu nesmieme zabúdať na ústny odkaz našich predkov v podobe doposiaľ neobjavených tradičných povestí, ktoré tu pre nás strážia a čakajú, kým si ho neosvojíme a nešírime ďalej.

Jedným z hlavných cieľov štúdie je detailná analýza literatúry kysuckých oblastí, jej rozdelenie na obce a mestá a najčastejšie sa opakujúce démonologické postavy v príbehoch typických pre tieto oblasti. Táto analýza bude priblížená v nasledujúcej časti príspevku. Avšak v prvom rade je potrebné bližšie špecifikovať pojem povesti a ich klasifikáciu.

Klasifikácia povestí

Povesti sa viažu najmä k miestu ich vzniku a nadobúdajú tak miestny charakter. Ich obsah nadväzuje na udalosti, postavy a pamiatky, ktoré boli doma a v najbližšom okolí. Hlavný sprostredkovateľ, rozprávač dej prispôsoboval svojmu okoliu, ktoré dôverne od detstva poznal.[1]

Povesti je možné rozdeliť do dvoch základných skupín:

  • Miestne, lokálne povesti¸ ktoré sa viažu k danému miestu a majú regionálny ráz. Obsahom opisujú vznik udalosti, ktorá sa viaže k lokalite. Zaraďujeme tu tzv. etymologické povesti, ktoré vysvetľujú vznik miest, pomenovanie vrchov, riek, skalísk, lúk a pohorí. Ďalej tu radíme etiologické povesti, ktoré opisujú prírodné zvláštnosti kraja, osobitosti regiónu. A nakoniec sú to povesti o hradoch a zámkoch, ktoré predstavujú osobitnú funkciu (povesť o Trenčianskom hrade, o Kremnickom zámku a pod.).
  • Historické povesti, ktoré opisujú významné udalosti národných dejín a umožňujú lepšie spoznávanie minulosti (napr. povesti o Tatároch a Turkoch, kráľovi Matejovi, povesti o Jurajovi Jánošíkovi).

Každý rozprávač v príbehu prispeje svojou vlastnou fantáziou a pohľadom na danú historickú udalosť, ktorú buď prežíval alebo počul prostredníctvom skresleného ústneho podania. Z historického hľadiska poznáme aj viaceré námetové okruhy povestí, napr. o ľudovom pôvode mien, názvov chotárov, hôr, vrchov, ale i hradoch a zámkoch atď. Líšia sa od predchádzajúcich povestí tým, že sa vyskytujú aj v iných národných folklórnych tradíciách. Príkladom je známy zbojník Robin Hood, ktorého podobnosť nájdeme u nášho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. „Pre skupinu historických povestí je charakteristické, že sú výrazom záujmu rozprávačov o minulé (historické) udalosti a s nimi spojené epizódy z domáceho sveta a prostredia, nie sú však len ich vlastným básnickým výmyslom. Medzi historický prameň a povesť, aj keď v obidvoch je zachytená tá istá udalosť, sa vsúva individuálny ľudský pohľad na javy a vyjadrenia dobového a svetového spoločenského názoru  a aj preto má povesť takú rôznorodú i štylistickú tvárnosť“[2].

Ako sme už uvádzali vyššie, poznáme aj poverové povesti, resp. poviedky (medzistupeň medzi rozprávkou a povesťou). Ide o krátke rozprávania o zážitkoch a stretnutiach s nadprirodzenými bytosťami, nevysvetliteľnými javmi a úkazmi neobyčajných miestach a pod. Takéto nadprirodzené zážitky boli často opisované aj v kysuckých povestiach, ktoré budú priblížené v nasledujúcej analýze výskumnej vzorky vydaných knižných publikácií a článkov kysuckých povestí a poverových bytostí typických pre túto oblasť. Tieto poviedky označujeme ako démonologické povesti, ktoré sa vyznačujú poverovými bytosťami a javmi, ktoré delíme do nasledujúcich skupín:[3]

  • Skupinu predstavujú postavy tzv. revenanti, duše zomrelých, ktoré z rôznych dôvodov nemali po smrti pokoj a ich duše sa vracali späť medzi živých (nepokrstené plačúce dieťa, ktoré je stále počuť pri močiaroch...).
  • Skupinu predstavujú reálni, živí ľudia, ktoré väčšinou nazývame strigy, strigôni, bosorky, bosoráci, ktorí na základe svojej mágie zapríčinili choroby ľudí, zvierat, ba aj smrť. Podľa ich schopností, rozlišujeme ďalšie tri kategórie osôb:
  • osoby, ktoré nemajú nadprirodzené schopnosti, avšak používajú prostriedky obsahujúce škodlivú magickú silu,
  • osoby, ktoré mali nadprirodzené schopnosti, najmä strigy, ktoré sa vedeli premeniť na rôzne zvieratá (čierna mačka, žaba, pes, komár alebo rôzne bytosti zla: mori, upíri, sotony),
  • osoby považované za bosorky, bosorákov, veštcov, o ktorých sa hovorilo, že nadobudli svoju čarovnú moc od diabla, niektoré z nich však mohli byť užitočné.
  • Skupiny tvoria démonologické postavy animistického (duše) a manického pôvodu ako sú rôzne zvieratá (rak, had, zmok), ale aj víly, vodníci, černokňažník. Veľmi osobitá je postava čerta, ktorý predstavoval škodlivého démona.

Na základe získaných výsledkov počas realizovanej analýzy literatúry a doposiaľ zverejnených príspevkoch v tlači regionálnych novín je viac ako jasné, že oblasti Horných Kysúc, konkrétne Turzovke, bola venovaná vyššia pozornosť ako ostatným častiam regiónu (Horné, Dolné, Stredné a Východné Kysuce). No i napriek tomu, počet existujúcich povestí, v ktorých vystupujú jednotlivé obce je skutočne minimálny.

Táto skutočnosť je protichodná s výrokom, s ktorým sme sa  počas štúdia literatúry stretli a to, že Kysuce priťahovali veľkú pozornosť folkloristov, etnografov a rôznych iných záujemcov o ľudové tradície. Ich pozornosť bola naozaj nepretržitá, no nik nepozná jej „úrodu“. Napríklad realizované výskumy zo strany Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorej získané výsledky sú vo väčšej miere pre verejnosť nedostupné.

Na prelome storočia sa ľudovým tradíciám venovali českí zberatelia Karel Kálal a Karel Prochádzka. Karel Kálal sa napríklad rozprávačským tradíciám a speváckym príležitostiam na Kysuciach venoval vo svojej knihe „Na krásnem Slovensku“ (1903): „První slovenská dědina na mé cestě byla Turzovka; jistě ji každý zná. To je divná dědina. – Chaloupky jsou dřěvěné a nemají komínů. Kouř se valí na půdu a šindelovou střechou všemi děrami ven.“[4]

Karel Prochádzka v knihe Kolárovičtí dráteníci (1905) taktiež uvádza rozprávky, povesti a iné rozprávania zo západných Kysúc. V dvadsiatich rokov minulého storočia na východných Kysuciach zbieral materiály a povesti o Jánošíkovi etnograf, múzejník, folklorista Pavel Socháň. O desaťročie neskôr vydal Ján Porod podľa nášho názoru najhodnotnejšiu knihu Kysucké povesti (1930), kde sa nachádzajú jeho hodnoverné zbierky ľudového rozprávania a povestí z oblastí západných Kysúc, z Olešnej a Vysokej nad Kysucou. Východným Kysuciam bola venovaná pozornosť aj v známej Wollmanovskej zbierke.

Po druhej svetovej vojne sa uskutočnilo opäť niekoľko kolektívnych folkloristických výskumov, ktoré sa týkali aj oblasti Kysúc. Bol to najmä zber s Jánošikovskou tematikou, SNP a druhej svetovej vojne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. V nasledujúcich sedemdesiatych rokoch sa výskumníci zamerali opäť na stav ľudového rozprávania na slovensko-moravskom pomedzí, kde postupovali z juhu na sever. Konkrétne na Kysuciach sa tieto výskumy konali v polovici sedemdesiatych rokoch. Približne v osemdesiatych rokoch sa konali výskumy ľudovej prózy v rámci komplexného národného výskumu v zatopených obciach Riečnica a Harvelka. Dlhodobejšiu pozornosť výskumu povestí a slovesného folklóru na Kysuciach venovali folkloristky Viera Gašparíková a Gabriela Kilianová.

V rámci spomínanej Povesťovej mapy Slovenska bohatým prínosom povestí z Kysúc prispel aj Ján Podmanický, súčasný starosta obce Stará Bystrica.  Povesti sú obohatené historickými faktami, výpoveďami rodákov opisovaných obcí, ale aj autorovou výbornou fantáziou.  Svojimi unikátnymi strašidelnými rozprávkami pre najmenších prispel autor Jozef Marec. Zbierka kysuckých rozprávok „Poďme sa báť“ alebo „Vili víly vence“, prinášajú najmenším čitateľom rozprávkový opis démonologických postáv Kysúc v ich prirodzenom prostredí

Najčastejšími démonologickými postavami a predmetmi, ktoré sa spomínajú v kysuckých povestiach sú[5]:

  • Duchovia: väčšinou predstavujú duše zblúdených, ktorí nemôžu nájsť na druhom svete pokoj. Boli zabití, nepochovaní podľa kresťanských zvykoch a neustále blúdia po svete živých.
  • Víly: ženské bytosti, ktoré môžu byť vodné, horské alebo lesné. Zaraďujeme k nim aj sudičky, ktoré do vienka novorodeniatok dávajú rôzne dobré i zlé vlastnosti.
  • Bosorky: ženy, ktoré určite nepripomínajú modelky. Snažia sa škodiť ľuďom, ale je možné uchrániť sa pred nimi rôznymi magickými úkonmi a formulkami.
  • Svetlonosi: boli veľmi obľúbenými postavami, ktoré sa v kysuckých povestiach nezriedka opakovali. V slovníku sme však definíciu tejto známej postavy nenašli, avšak jej bližší opis uvádzame nižšie.
  • Vodník: duch vodnej ríše. Stará sa o dušičky utopencov, ktoré sám aj často krát pripravil o život utopením. Vodník sa dokázal zmeniť na rôzne zvieratá, či už obrovského raka, žabu, rybu alebo bieleho, či čierneho psa. Potreboval na to, len kvapku vody. Jeho pôsobisko bolo najčastejšie pri močiaroch, potokoch, rybníkoch. Často sa objavoval aj pri vodných mlynoch.
  • Čert: pekelník, obyvateľ pekla, ktorý ľudí zvádza na zlé chodníčky. Väčšinou je opisovaný s malými rohmi na temene hlavy, sírovým zápachom a jedným kopytom na nohe. Má ľudskú podobu, ktorú mení podľa toho, koho chce dostať do pekla. Buď je to mládenec, inokedy poľovník v zelenej veste s červeným klobúkom a pierkom. Dokáže na seba vziať aj zvieraciu podobu.
  • Škriatok: duch, ktorého hlavnou charakteristickou vlastnosťou je zlomyseľnosť. Taktiež nadobúda rôzne podoby, napríklad ako čierna kura alebo červený ohnivý kohút.
  • Jánošík a zbojníci,
  • Zakopané, prekliate a doteraz nenájdete poklady.

Povesti z oblasti Kysúc väčšinou vypovedajú o vzniku kultúrno-historických javov ako sú obce, kopanice, skaly, osady, nebezpečné miesta, ktoré každý obchádza (močariská, urvisko). Ďalej o činoch významných hrdinoch, ktorí sa ničoho nebáli a obránili nie len svoju rodinu, ale aj celú dedinu. Vysvetľujú aj rôzne udalosti, ktoré sa dotýkali osudov širšej spoločnosti, akými boli prvá a druhá svetová vojna, SNP, pohromy (požiare a povodne). No najviac vypovedajú o lepšej budúcnosti ľudu alebo jedinca vďaka nájdenému pokladu. Cestu k nemu mu ukázal vodník, čarodejník, ktorý ho za niečo vymeniť (dieťa, žena, služba), ale múdry sedliak mu vždy prešiel cez rozum.

Démonologické postavy sa pohybovali a zjavovali vo svojom prirodzenom prostredí, z čoho pramenili všetky povesti. Veľmi časté rozprávania boli o stretnutiach s mŕtvymi alebo so smrťou. Smrť sa zjavovala príbuzným alebo susedom a ohlasovala blízku smrť. Ľudia rozoznávali aj rôzne znamenia úmrtia, napríklad spadnutý obraz, sfúknutá horiaca svieca, zjavenie neobvyklého vtáka.  Jeden z príbehov je o žene, ktorá zomrela a zanechala malé dieťa. Preto sa vracala každú noc v noci na svet, aby svoje dieťa utíšila.

Na tieto príbehy nadväzujú aj na Kysuciach veľmi obľúbené rozprávania o rôznych strašidlách, no najmä svetlonosoch, ktorí vraj predstavovali duše nepokrstených detí, zvádzali ľudí z cesty, aby zablúdili. Na svetlonosa sa nesmelo pískať, lebo človeka pomočil. Respondenti na osobných stretnutiach s autorkou práce spomínali aj to, že ak pocestný svetlonosovi ušiel, omočil mu celý dom. Ďalšími obľúbenými postavičkami boli tzv. utopci alebo vodníci, ktorý ťahali ľudí do potokov, jazier.  Potužení chlapi, ktorí sa vracali z krčmy domov, sa s ním museli pasovať, aby ich nestiahol z mostíka do potoka. Ján Porod vo svojich Kysuckých povestiach opisoval príbehy s vodníkmi najčastejšie. Napríklad o vodníkovi na Vysokej, ktorý vdove požičal peniaze a jedlo a vymáhal za to jej chalupu. Vdovu pred vodníkom zachránila len modlitba. Vodník vedel nadobudnúť rôzne podoby, či už obrovského raka, čierneho psa, mačky.  Čerti a všeobecne zlí duchovia sa snažili obyčajných sedliakom škodiť.

Ďalšie často opakujúce príbehy boli o pokladoch, pri ktorých sa ukazovali trpaslíci alebo had. Ďalej to boli miesta, nebezpečné najmä pre mladých mládencov alebo chlapov, kde sa mohli stretnúť s vílami. Víly tancovali s mužským pokolením dovtedy, kým si chlapi neprevrátili posledný kúsok odevu naopak. Ak sa tak stalo, víly sa nadobro stratili, ak nie, tancovali s mládencami až do ich konca. V niektorých prípadoch to bol kohút, ktorý ráno zakikiríkal a bolo po úmornom tancovaní a výskaní víl. V príbehoch často krát vystupovali aj ľudia s nadprirodzenými schopnosťami a vlastnosťami. Boli to najmä bosorky, ktoré škodili dobytku (kravy strácali mlieko), ničili úrodu. Iné dokázali urieknuť. Bosorky sa dokázali meniť na zvieratá, najmä žaby a ako inak, čierne mačky. Na svätého Jána chodili po lúkach, brali úžitok a najmä vtedy škodil dobytku. Proti tomu sa ľudia ubránili napríklad kotúľaním vajíčka po chrbte kravy. Tu môžeme zaradiť aj rozprávania o nočných morách, sotonách, ktoré v noci dusili ľudí a nedali im spať.

Mnohé vymenované démonologické povesti sú pre dnešného človeka nepochopiteľné, avšak v minulosti naši predkovia týmto rozprávaniam verili. Boli úzko spojené s ľudovou vierou, s rôznymi predstavami, ktoré siahali až do historických období.  Aj v dnešnej dobe sa zaoberáme rôznymi nevysvetliteľnými javmi, úkazmi. Staré poverové poviedky rozprávali o podobných javoch, len bola používaná iná terminológia na pomenovanie všetkého neprirodzeného.

Záver

Povesti predstavujú nie len výpoveď o histórii našej krajiny, ale aj celkový spôsob života a každodennej práce našich predkov. Povesť ako súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva sa stala mnoho krát objektom záujmu a výskumu. Avšak väčšina nadobudnutých výsledkov nie je verejne prístupných a dostupných.  Našťastie s rozšírením nových, moderných technológií do každodenného života bežných ľudí pribudol jedinečný priestor pre zdieľanie a uchovávanie tradičných a súčasných povestí – internet. Jeho prostredie nadobúda dlhodobú životnosť príbehov.  Určite sa v klamlivých hoaxoch a spamoch nachádzajú rovnaké démonologické postavy, len v modernejšom šate a s inou chatakreristikou.

Logo Evropské unie

Poznámka: Tento článok vznikol s podporou projektu „Univerzitný vedecký park“ (ITMS:26220220184) v rámci OP Výskum a vývoj spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
Poznámky:
  1. Leščák, M. – Sirovátka, O. Folklór a folkloristika. O ľudovej slovesnosti. Bratislava: Smena, 1982. 263 s.
  2. Beneš, B. Česká lidová slovesnost. Praha: ODEON, 1990. 288 s.
  3. Filová, B. a kol. Slovensko. Ľud – II. časť. Bratislava: Obzor, 1975, s. 1027-1030.
  4. Kálal, K. Na krásnem Slovensku. Dědina v horách. Kniha má vysokú historickú hodnotu. Bola vydaná v roku 1903.
  5. Pre ich bližšiu charakteristiku bol použitý malý slovník strašidiel: SZÁBO, I., STANO, M. Slovenské strašidlá od „a“ po „ž“. Legendy, povesti, príbehy. Bratislava, 2003. 152 s. ISBN 80-85451-13-x.
Hodnocení: 
Průměr: 5 (hlasů: 2)
GACÍKOVÁ, Zuzana a PLEVKOVÁ, Lenka. Démonologické postavy vo virtuálnom prostredí informačno-komunikačných technológií. Ikaros [online]. 2015, ročník 19, číslo 3 [cit. 2019-12-12]. urn:nbn:cz:ik-17462. ISSN 1212-5075. Dostupné z: http://ikaros.cz/node/17462

automaticky generované reklamy
registration login password