Úvod

Tvorivosť v ľudskej spoločnosti, či ju už vnímame ako informačnú, alebo znalostnú, predstavuje nevyhnutný prvok pre napredovanie, ktorý je určitou hnacou silou ľudstva. De Bono túto myšlienku vystihol vo vyjadrení, že bez tvorivosti by spoločnosť zostala uväznená v špirále jedného typu vzorov (Cristobal, 2007).

Tvorivosť vnímame vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. V praxi sa však pojem „tvorivosť“ využíva na pomenovanie fenoménu pre umelecké vyjadrenie sveta a reality, alebo vlastného „ja“. Napriek tomu, že sa nepopiera význam tvorivosti pre nové vedecké, či technické objavy a inovácie, nedostáva sa tvorivosti v jej rôznorodosti dostatok priestoru pre rozvoj.

V spoločnosti tento jav môžeme pocítiť v nedostatočnej podpore ľudí, ktorí tvorivosťou disponujú. Zúženie vnímania len na umeleckú tvorivosť formuje postoj spoločnosti k následnej podpore, alebo ignorácii ostatných druhov tvorivosti. Nazdávame sa, že aj táto skutočnosť „potláčania“ vnímania existencie iných druhov tvorivosti má za následok znižovanie hodnoty vedeckej práce. A to aj napriek tomu, že vedecká práca sa uznáva ako tvorba originálnych poznatkov, ktorých využitie by malo viesť k skvalitňovaniu života ľudí (Kropaj, Martišová, 2010). Spoločnosť potrebuje okrem tvorivých umelcov aj tvorivých vedcov, inžinierov, ekonómov, ktorí sú schopní hľadať a nachádzať riešenia pre efektívne a úsporné riešenia využívania prírodných zdrojov a podobne (Šorgo, 2012).

Delenie tvorivosti ako východisko pre definovanie vedeckej tvorivosti

Tvorivosť môžeme deliť na rôzne druhy podľa pôsobenia človeka v rôznych sférach. Pietrasińský (1972) zastáva názor, že tvorivosť sa môže prejavovať v každej sfére ľudskej činnosti, čoho dôkazom je historický prehľad formovania nových profesií. S ich vývojom sa utvárali nové druhy tvorivosti ako napr. matematická, technická, a pod. Uvedené chápanie sa zhoduje s Gardnerovou (1999) tézou o ľudskej tvorivosti, ktorú aktivizuje odhodlanie riešiť problém, vytvoriť produkt alebo zodpovedať otázky v určitej oblasti ľudského univerza novým spôsobom, ktorý spoločnosť akceptuje. Prejavovanie tvorivosti v určitej oblasti ľudského záujmu vo svojej teórii vystihol aj Csikszentmihalyi. Upozornil na prepojenie osobnosti, jej osobných skúseností a genetických predispozícií, poľa tvoreného sociálnym systémom a doménou, resp. systémom symbolov (Glăveanu, 2009). Doménou môžeme rozumieť špecifické odvetvie ľudskej aktivity.

V inom princípe delenia Rogers (1954) rozlíšil konštruktívny a deštruktívny typ tvorivosti. Konštruktívna tvorivosť prináša úžitok spoločnosti, je prospešnou pre človeka. Deštruktívna tvorivosť neznamená tvorbu užitočných výtvorov. Javí sa ako zbytočná. Maslow (1959) rozoznáva tvorivosť primárnu a sekundárnu. Primárna, tzv. „sebaaktualizujúcu tvorivosť“, vychádza z „primárneho ja“, nevedomia a predstavuje sa ako „impulzívna nápaditosť.“ Vyznačuje sa nízkou mierou kritickosti. Jej výsledkom sú nové objavy vyznačujúce sa vysokou mierou originality. Sekundárna tvorivosť predstavuje racionálnu tvorbu. Oproti primárnej tvorivosti je obohatená o analýzy a cieľavedomú tvorbu.

Taylor (1960) vo svojich prácach, definuje expresívny, technický, vynaliezavý, invenčný a emergentný typ tvorivosti. Každý typ je založený na odlišnom psychologickom procese. Expresívny typ tvorivosti sa prejavuje napr. pri výtvarnom umení, technický typ je charakteristický novými riešeniami problémov. Invenčný typ sa vyznačuje spontánnosťou, ktorá má prednosť pred hľadaním originálneho riešenia a čo najväčšej kvality produktu tvorivosti. Pri technickej tvorivosti je kladený dôraz viac na zručnosti ako na „novosť“ produktu. Invenčná tvorivosť je založená na hľadaní nových využití známych vecí. Inovatívna tvorivosť prináša nové myšlienky, nápady, riešenia. Emergentný typ tvorivosti je príznačný pretváraním existujúcich prvkov do nových súvislostí. Boden (1992) rozlíšil psychologický a historický typ tvorivosti. Psychologický typ tvorivosti sa prejavuje ideami, úvahami a hypotézami, ktoré sú z hľadiska individuálneho života jednotlivca originálne, ale všeobecne sú známe už oddávna. Historický typ tvorivosti znamená objavovanie technických, vedeckých alebo organizačných vynálezov, ktoré doposiaľ neboli známe (Ruisel, 2010). Smékal (1996) vymedzil dva typy tvorivosti, špecifickú a nešpecifickú. Pod špecifický typ tvorivosti zaradil tvorivosť vedeckú, sociálnu, umeleckú a technickú, čo sa v zásade zhoduje s delením tvorivosti akceptovaným právnou vedou, ktorá ju podmieňuje (Adamová, 2009) svojimi dokumentmi regulujúcimi chod a vzťahy spoločnosti.

Obrázok 1: Model typologického vymedzenia vedeckej tvorivosti

Podľa Švidroňa (2000) z doterajšieho skúmania problematiky tvorivosti vedou práva duševného vlastníctva vyplýva, že z diapazónu prejavov ľudskej tvorivosti má právnu relevanciu vedecká, technická a umelecká tvorivosť. V slovenskom autorskom zákone č. 618/2003 je ako predmet autorského práva definované „literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“ (§ 7). Podľa Bernského dohovoru, ktorý je základným a najstarším dohovorom v oblasti autorskoprávnej ochrany, výraz literárne a umelecké diela treba chápať ako „všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia“. V súvislosti s témou tvorivosti je dôležité brať do úvahy autorský zákon, nakoľko upravuje proces tvorby, vznik autorskoprávnej ochrany, označenie a zverejnenie diela a následné nakladanie s dielom. V tomto zmysle je autorským právom regulovaná aj vedecká tvorivá činnosť, ktorej sloboda je zakotvená už priamo v ústave Slovenskej republiky (čl. 43, ods. 1 zaručuje slobodu vedeckého bádania a umenia).

Adamová uvádza, že kvalitnú vedeckú prácu determinuje relevantná autorskoprávna úprava ako vo vzťahu k osobnostným a majetkovým právam autora, tak vo vzťahu k ochrane autorského práva. Pokiaľ autori majú „pokračovať vo svojej tvorivej činnosti, musia dostať primeranú odmenu za použitie ich práce“ (Adamová, 2009, s. 25), na čo poukazuje aj recitál 10 harmonizačnej smernice (Adamová, 2009). V tomto kontexte by sme mohli odkázať na Csikszentmihalyiho (1989) teóriu prepojenosti osobnosti (genetické dispozície, osobné skúsenosti), poľa (sociálny systém) a danej oblasti, domény (systém symbolov). Alebo Amabileovú (1983), ktorá vo svojich prácach určila motiváciu ako najdôležitejší prvok určujúci rozdiel medzi tým, čo človek môže urobiť a čo skutočne urobí. Upozornila na dôležitosť identifikácie sociálnych a environmentálnych podmienok, ktoré môžu mať pozitívny, alebo negatívny vplyv na tvorivosť jednotlivcov. K téme motivácie pri vedeckej tvorivosti sa budeme hlbšie venovať neskôr. Neustále prebiehajú výskumy vonkajšej podmienenosti tvorivosti. Aktuálne ich môžeme rozdeliť do troch kategórií. Výskumy skúmajúce negatívnu úlohu premenných prvkov v prostredí, výskumy zdôrazňujúce význam premenných prvkov prostredia a výskumy negujúce úlohu prostredia (Ruisel, 2010).

Definovanie vedeckej tvorivosti

Pre definovanie vedeckej tvorivosti boli už v minulosti využité rôzne prístupy. Napr. psychoanalytický prístup chápania tvorivosti (Freud, 1932), gestalt psychológia (Wertheimer, 1945), sociálny prístup (Amabileová 1983), kognitívny prístup (Simon, 1977), psychometrický prístup (Roe, 1952). Vedecká tvorivosť je v mnohých ohľadoch špecifická, a to aj napriek tomu, že vedci opisujú svoju tvorbu rovnakými termínmi ako pri umeleckej tvorivosti. Napr. musí akceptovať už skôr objavené, resp. rešpektovať skutočnosť „znovu objaveného“, čo by sme mohli podľa Bodenovej typológie tvorivosti charakterizovať ako uvedomenie a akceptovanie prejavu psychologického typu tvorivosti. Takáto situácia môže nastať ak vedec dospeje k objavu, ktorý bol doteraz neznámy, no len pre jeho osobu. Normy, ktoré by mal nový vedecký objav spĺňať, aby bol uznaný ako „objav“ vychádzajú zo špecifík tvorivého produktu, ktorými sú novosť, užitočnosť, originalita (napr. Sternberg, Lubart, 1999; Steinerová, 1998; Dragulanescu, 1999). Vedecké objavy ako výsledky tvorivej činnosti môžu mať svoju podstatu v experimentoch, historickej analýze alebo v skúmaní. Pri takomto spôsobe riešenia vedeckého problému sa môže vyskytnúť chyba stanovenia jednej hypotézy a ignorovanie iných možností, čo sa neskôr môže prejaviť ako bariéra vedeckej tvorivosti (Dunbar, 1997). Tweney s kolegami (Tweney, Doherty, Mynatt, 1982) zdôvodnili prístup „jednej hypotézy“ obmedzenosťou pracovnej pamäte.

Vedecká tvorivosť je spätá s využívaním analógií a metafor. Pri analógiách rozlišujeme medzi cieľom a zdrojom, ktorý predstavuje vedomosti využívané pre dosiahnutie cieľa alebo jeho vyjadrenie. Boden (1993) vytvoril prehľad teórií analógií využívaných na rôzne vedecké objavy. Holyoak a Thagard (1995) vo svojej práci zoskupili historický prehľad analógií pri vedeckých objavoch.

Z hľadiska kognitívneho prístupu sa vedecké myslenie a objavovanie vysvetľuje princípom riešenia problému ako to opísal Simon. Uvažuje v rovine riešenia určitého problému. Pole riešenia problému sa skladá zo všetkých možných riešení. Rôznymi operáciami sa riešiteľ dostáva z jedného štádia riešenia do ďalšieho (Simon, 1977). Na tomto princípe je možné definovať vedeckú tvorivosť sledovaním využitých spôsobov riešenia, resp. ciest, ako sa vedci dostávajú pri riešení problému od jedného bodu k ďalšiemu. Klahr a Dunbar (1988) rozšírili tento prístup a navrhli vnímanie vedeckého myslenia ako hľadanie v „priestore“ hypotéz a experimentov. Vedecký problém sa podľa nich rieši v rámci určitého poľa možností riešenia, hypotéz a experimentov, postupom od jedného štádia riešenia k druhému až k cieľu. Obdobný prístup poznáme ako model informačného správania pri vyhľadávaní informácií „berrypicking“. Batesová (1989) v ňom vystihla podstatu informačného správania pri informačnom prieskume. Človek prostredníctvom „kľukatej cesty“ prechádza od jedného dokumentu prostredníctvom lepšej formulácie požiadavky k ďalšiemu dokumentu až nakoniec dospeje k dokumentu, ktorý vyhovuje jeho požiadavke, resp. dospeje k riešeniu svojho informačného problému.

Z uvedeného vyplýva, že vedecká tvorivosť je založená na už získaných poznatkoch, pričom stanovený problém sa rieši v rámci už skôr vymedzeného pola znalostí a využitých vedeckých prostriedkov riešenia. Podstata vedeckej tvorivosti sa ukrýva nielen v riešení existujúceho problému, ale aj v určení a stanovení problému. Iná definícia zachádza ešte ďalej a prisudzuje vedeckej tvorivosti špecifickú črtu, ktorou je schopnosť človeka formulovať a stanoviť hypotézy. V tejto definícii sa rozlišuje vedecká tvorivosť od umeleckej aj tým, že vyžaduje neustále rozširovanie predchádzajúcich poznatkov. Naproti tomu umelecká tvorivosť znamená tvorbu nových reprezentácií zážitkov, pocitov, života (Liang, 2002). Obdobné rozdelenie a definovanie ponúka Creative Economy Report (2008), v ktorej sa rozlišuje umelecká, vedecká a ekonomická tvorivosť. Umelecká tvorivosť zahŕňa predstavivosť, schopnosti generovať originálne nápady a nové spôsoby ako interpretovať svet. Vedecká tvorivosť zahŕňa zvedavosť, ochotu experimentovať a nachádzať nové riešenia. Ekonomická tvorivosť predstavuje dynamický proces vedúci k inováciám napr. v oblasti technológií, marketingu. Má význam pri získavaní konkurencieschopnosti.

Hu a Adey (2002) definovali vedeckú tvorivosť ako druh intelektuálnej črty alebo schopnosti vyprodukovať, či potenciálne vytvoriť produkt, ktorý je originálny a má spoločenskú, či osobnú hodnotu a je navrhnutý s určitým úmyslom, využijúc dané informácie. Vyslovili niekoľko hypotéz o vedeckej tvorivosti. Podľa nich je vedecká tvorivosť druhom schopnosti a je závislá na vedeckých znalostiach zručnostiach. Od ostatných druhov tvorivosti sa odlišuje tým, že sa zaoberá tvorivým vedeckým experimentom, tvorivými vedeckými činnosťami, tvorivým skúmaním a riešením vedeckého problému. Na základe svojej analýzy Hu a Adey ponúkli Model štruktúry vedeckej tvorivosti.

Obrázok 2: Model štruktúry vedeckej tvorivosti – The Scientific Structure Creativity Model (Hu, Adey, 2002)

Skutočnosť, že vedecká tvorivosť je založená na skôr získaných poznatkoch priamo koreluje s aktuálnym chápaním tvorivosti, ktorá okrem divergentného myslenia a konania obsahuje všeobecné vedomosti, logické myslenie, špecifické vedomosti a zručnosti, angažovanosť v úlohe, tvorivú motiváciu a otvorenosť s toleranciou k dvojznačnosti. Na prejavy vedeckej tvorivosti vplýva interakcia s osobným, skupinovým a širším spoločenským prostredím (Dočkal, 2006). Uvedená koncepcia vyplýva z Urbanovej teórie (1990) šiestich komponentov tvorivosti, medzi ktoré patria napr. všeobecné vedomosti, logické myslenie, usudzovanie, pamäť, percepcia. Szobiová pod týmto celkom vníma inteligenciu, čím sa dostávame k diskutovanému vzťahu tvorivosti a inteligencie. Pri skúmaní tvorivosti a inteligencie sa vyformovali dva prístupy chápania vzťahu týchto fenoménov. Podľa prvého prístupu výskumy tvorivosti vznikli ako kritika na chápanie inteligencie. Druhý prístup je založený na presvedčení, že tvorivosť aj ingeligencia sú intelektové činnosti, no nie sú na rovnakej úrovni. Tvorivé myslenie je nadstavbovým doplňujúcim stupňom intelektovej činnosti človeka. Výsledok tvorivosti je originálny, zatiaľ čo inteligencia meraná inteligenčnými testami smeruje len k jednej odpovedi, ktorá je rovnaká u všetkých osôb (Protik, Krajčovičová, Mihoková, 2009). V súčasnom chápaní sa tvorivosť odlišuje od inteligencie motivačnými a osobnostnými vlastnosťami, pričom tvorivosť sa uplatňuje aj v iných ako len v intelektových oblastiach (Dočkal, 2006). Vzťahom inteligencie a tvorivosti sa hlbšie zaoberali napr. Eysenck (1994), Sternberg (1999), z nášho prostredia napr. Dočkal (1978), Szobiová (2001) (Dočkal, 2006).

Vedecká tvorivosť a motivácia

Kocabas (1993) podmieňuje vedeckú tvorivosť motiváciou, znalosťami, schopnosťou formulovať vedecký problém, definovať pole riešenia problému a schopnosťou redukovať pole riešenia pomocou metodologických znalostí. Navrhuje skúmanie vedeckej tvorivosti prostredníctvom:

• motivácie pre vedecký výskum,
• schopnosti správne formulovať vedecký problém v rámci množiny znalostí,
• schopnosti vytvoriť komplexný prieskum poľa možných riešení stanoveného problému,
• schopnosti zhromaždiť a implementovať súbor heuristických postupov na redukciu poľa možných riešení,
• trpezlivosti a vytrvalosti pre hľadanie riešenia v obmedzenom poli možných riešení.

Motivácia pri vedeckej tvorivosti je charakteristická determinantmi, ktorými sú potreba pochopenia, túžba rozšíriť aktuálny fond vedomostí, viera vo význam a dôležitosť danej vedeckej práce, uvedomenie si kontroly, moci nad samotným procesom. Vysoká miera motivácie sa odzrkadľuje v kognitívnom procese (Viau, 2004). V tejto súvislosti je možné hovoriť o kognitívnej motivácii, ktorá je založená na vnímaní vonkajšieho sveta a túžbe pochopiť a vysvetliť neznáme javy. Jednotlivec ju môže pociťovať pri oboznamovaní sa s novými javmi, alebo pri získavaní protichodných informácií. Inak povedané, kognitívna motivácia sa aktivizuje pri strete s neistotou a s posudzovaním príčin javov (Ruisel, 2010).

Okrem motivačných faktorov pôsobia na vedeckých pracovníkov aj kontextuálne faktory vyplývajúce zo života spoločnosti, vedeckej komunity, pracovného prostredia, rodinných podmienok, osobnostných rysov vedeckého pracovníka (Viau, 2004).

Vlastný model vzťahov vedeckej tvorivosti.

Na základe prehľadu chápania vedeckej tvorivosti sme sa pokúsili vytvoriť vlastný konceptuálny model vzťahov vedeckej tvorivosti v spoločnosti. Model reflektuje vyššie uvedené chápania vedeckej tvorivosti. Treba upozorniť, že zahŕňa základné vzťahy. Vedecká tvorivosť sa prejavuje napr. v pracovnom pomere. Z čoho vyplýva, že vnútornú motiváciu značne ovplyvňuje aj pracovné prostredie, ktoré tým vplýva na vedeckú tvorivosť.

Obrázok 3: Konceptuálny model vzťahov vedeckej tvorivosti v spoločnosti

Záver

Prezentovali sme rôzne prístupy delenia a chápania tvorivosti. Rovnako k tvorivosti všeobecne, aj k vedeckej tvorivosti sa dá pristupovať z rôznych hľadísk a prístupov. Základným špecifickým prvkom vedeckej tvorivosti sú už skôr nadobudnuté poznatky, ktoré ovplyvňujú proces tvorby a tým aj výsledný produkt tvorivosti. Predpoklad nadobudnutých poznatkov pred samotnou tvorbou je jedným zo základných odlíšení od iných druhov tvorivosti. Tvorba pri vedeckej tvorivosti sa vyznačuje využitím vedeckého myslenia a vedeckých postupov. Ďalším zo znakov vedeckej tvorivosti je schopnosť vymedziť problém a správne formulovať hypotézy. Tvorivé riešenie sa uplatňuje v rámci určitého vymedzeného pola znalostí a využitých vedeckých prostriedkov. Motivácia v rámci vedeckej tvorivosti je determinovaná túžbou a spoznávať neznáme javy, rozširovať znalostný fond a pod. Na záver môžeme konštatovať, že do budúcnosti by mohlo byť veľmi zaujímavé sa hlbšie zaoberať vzťahom vedeckej a informačnej tvorivosti.