Úvod

„Výročia v živote ľudstva, národov, výročia inštitúcií i jednotlivcov a takisto zákonov si nepripomíname samoúčelne. Má to svoj spoločenský zmysel a význam. Lepšie si uvedomujeme statočné postoje ľudí k životu a práci, lepšie ich poznávame nie preto, aby sme ich len poznali, ale aj preto, aby sme z nich ťažili potrebné podnety pre naše snaženia v prítomnosti“[1].

Týmito slovami uviedol v roku 1984 profesor Štefan Pasiar, v tom čase predseda Slovenskej knižničnej rady, svoj príspevok Knižničné zákony a sústava knižníc v periodiku Knižnice a vedecké informácie k výročiam Zákona 430/1919 a 53/1959. V tom čase bezpochyby netušil, že významným výročím pre knihovnícku verejnosť, jeho bývalých spolupracovníkov a absolventov sa stane aj výročie jeho narodenia (20. júl 1913), ktoré si v súčasnosti s úctou jeho vlastnými slovami pripomíname.

Pri príležitosti narodenia či úmrtia profesora Štefana Pasiara, bolo publikovaných niekoľko príspevkov. Týkali sa predovšetkým jeho životnej dráhy, hoci sa objavilo aj niekoľko príspevkov mapujúcich jeho publikačnú činnosť a prostredníctvom nej najmä vedecké dielo Štefana Pasiara a jeho prínos. 100. výročie jeho narodenia, ktoré si pripomíname v tomto roku, je významnou inšpiráciou pre obhliadnutie sa za tvorbou univerzitného profesora, ktorého odkaz v podobe zanechaných publikácií je aktuálny aj dnes. Zhodujú sa v tom jeho bývalí študenti a spolupracovníci z Osvetového ústavu v Bratislave či z vtedajšej Katedry knihovedy a vedeckých informácií[2], ktorí úctu jeho vedeckej a pedagogickej práci vyjadrili počas jeho života pri príležitosti významných jubileí, ale aj po jeho smrti.  

100. výročie narodenia profesora Pasiara je vhodným jubileom na syntézu už publikovaných informácií o jeho publikačnej činnosti, hoci ambíciou tohto príspevku je predstaviť chronologicko-tematický záber jeho publikačnej činnosti so zreteľom na ciele, podnety a okolnosti jeho tvorby, ako aj názory, postoje a odkazy, ktorý v nich pre súčasné generácie knihovníkov zanechal.

Prof. Štefan Pasiar s kolegami na Katedre knihovedy a vedeckých informácií

Publikačná činnosť prof. Štefana Pasiara: chronologicko-tematická analýza

Úplná personálna bibliografia k dielu profesora Pasiara zatiaľ nebola publikovaná, hoci sa objavili niektoré publikované a nepublikované výberové bibliografie, ktoré registrujú časť jeho publikačnej činnosti. V príspevku B. Snopkovej[3] a M. Matthaeidesovej[4] sa dozvedáme, že suma Pasiarových publikácií predstavuje okolo 400 titulov publikovaných doma aj v zahraničí. Vo výberovej bibliografii za roky 1945-1972 publikovanej v zborníku Informatika[5] je registrovaných celkom 214 titulov, Bibliografia prác prof. Štefana Pasiara za roky 1972-1982[6] registruje 77 záznamov, časť jeho diela za obdobie rokov 1945-1977 je zachytená aj v Bibliografii prác univ. prof. PhDr. Štefana Pasiara[7] publikovanej v periodiku Obzor Gemera pri príležitosti jeho 65. narodenín.

Slovenská národná bibliografia[8] eviduje po odpočítaní duplicít celkom 103 titulov Š. Pasiara; táto suma je však relatívna, pretože sú tu len tie práce, ktoré Pasiar publikoval v slovenských vydavateľstvách. Ďalšie výberové bibliografie, ktoré publikovali Mešša[9] a Kresáková[10], patria taktiež k výberovým a sú dôkazom o záujme a zmysle publikačnej činnosti profesora Pasiara. Súčet publikácií prof. Pasiara z jednotlivých výberových bibliografií za príslušné roky (od r. 1945) po odpočítaní duplicít tak predstavuje 305 titulov; pokiaľ sem zaradíme aj jeho prvotnú tvorbu pred rokom 1945 a konzultačno-školiteľskú činnosť v podobe 52 záverečných prác[11], môže byť suma približne 400 titulov uvádzaných Matthaeidesovou[12] a Snopkovou[13] celkom reálny predpoklad.

Z hľadiska kvalitatívneho korešponduje publikačná činnosť Štefana Pasiara úzko s jeho profesionálnou dráhou, členstvom v rôznych inštitúciách a záujmovými aktivitami. Bola popretkávaná pestrým okruhom tematických oblastí, ktoré sa postupne prehlbovali a dopĺňali o nové témy v závislosti od jeho náplne práce, politicko-výchovnej a verejnoprospešnej činnosti. Podľa toho, čo dominovalo vo vedeckom výskume a publikačnej činnosti prof. Pasiara, možno diferencovať dve chronologické línie:

1. etapa kultúrno-osvetovej činnosti: do roku 1952/3 (stredoškolské štúdium a učiteľské pôsobenie v Hnúšti a Tisovci; pôsobenie vo funkcii organizačného referenta v Matici slovenskej v Martine),

2. etapa pedagogickej činnosti: od roku 1953 (pôsobenie v Osvetovom ústredí v Bratislave (do 1959), pedagogické pôsobenie na Katedre novinárstva a knihovníctva; od r. 1960 na Katedre knihovedy a vedeckých informácií).

Obdobie do roku 1952/3: príspevky zamerané na osvetu a redaktorská práca v osvetových periodikách

Hoci bolo ťažisko publikovania prof. Pasiara v čase pôsobenia na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, potrebu zapojiť sa do života laickej a odbornej verejnosti prostredníctvom publikovania naplnil profesor Štefan Pasiar už v čase svojej mladosti a výkonu prvého povolania. Prvou motiváciou k publikovaniu sa preň stala osveta a vzdelávanie, ktorých základy a význam si uvedomil relatívne skoro – už ako študent reálneho gymnázia a neskôr ako učiteľ v Tisovci a Hnúšti. Počas pôsobenia v učiteľskej funkcii sa začala formovať jeho aktívna pozornosť nielen voči vzdelávaniu, ale aj voči histórii - prejavil napr. záujem o históriu Čitateľského spolku v Tisovci, Nedeľnej školy, Spolku miernosti a spevokolu.

Dôvody, ktoré ho viedli k vzťahu k dejinám týchto inštitúcií, vyjadril vlastnými slovami: „Snažil som sa potom bližšie poznať a pochopiť poslanie, účinkovanie, prácu a význam založených inštitúcií a osôb, ktoré ich viedli. Pochopil som, že ich význam treba vidieť nielen v lokálnom rámci, ale i v širokom kontexte s národnými pohybmi[14]“. Nevyhnutný význam poznania dejín inštitúcií a národa pre lepšie porozumenie súvislostí minulosti a súčasnosti napokon neskôr odôvodnil a zdôraznil aj pri zostavovaní neskoršej monografie Dejiny knižníc na Slovensku, v ktorej uvádza, že “...poznať vývin knižníc v minulosti, poznať boje generácií o ich existenciu a život na Slovensku znamená viacej si vážiť súčasné...“, pretože pokiaľ budú uctievané „otcov mozole krvavé“, bude možné vyťažiť z tohto poznania všetko pokrokové, demokratické a revolučné... v prospech zvyšovania zástoja našich knižníc a knihovníctva“[15].

V prvých rokoch svojej mladosti bol profesor Pasiar aj aktívnym ochotníkom, režisérom viacerých divadelných podujatí, zakladateľom knižnice pri Divadelnom krúžku J. F. Rimavského, členom a predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Hnúšti. Jeho všestranná profesijná a záujmová činnosť ho inšpirovala k publikovaniu prvých pedagogických článkov, drobnej poézie so sociálnymi motívmi a prvej prózy v časopise Naše divadlo[16] už v 30.-tych rokoch 20. storočia. Láska k divadlu a k deťom podnietila aj jeho redakčnú činnosť: bol zodpovedným redaktorom mesačníka pre deti Slniečko, ktorý od r. 1927 vydávala Matica slovenská.

Aktívnejšie obdobie publikačnej činnosti prof. Pasiara sa však rozvinulo až počas jeho pôsobenia vo funkcii organizačného referenta pre miestne odbory Matice slovenskej v Martine. Poverenie starostlivosťou o kultúrny život Slovákov v zahraničí sa premietlo do publikovania v periodikách Matičné čítanie a Slovensko, v ktorých okrem iných početných článkov vyšli príspevky Knižnice navráteným Slovákom[17], Boli sme medzi Slovákmi v Juhoslávii[18], Slováci v Rumunsku[19], V príbytku navrátených Slovákov[20].

Periodiká Matičné čítanie a Slovensko sa stali v rokoch 1946-1950 preferovanými nosičmi Pasiarovej publikačnej činnosti v podobe krátkych príspevkov menšieho rozsahu, ktoré rozšírili tematický rámec jeho záujmu aj o československé kultúrno-osvetové vzťahy, spomeňme napr. príspevky Slováci v Čechách a Matica slovenská[21], Matica slovenská v Čechách[22], Čo robia Slováci - matičiari v Čechách[23]. Mnohé z príspevkov publikovaných v tomto období sa vyznačovali metodickým, odporúčacím, či spravodajským charakterom. Profesor Pasiar vypracoval aj ideový a realizačný projekt obnovy vojnou zničených knižníc[24] a v spolupráci s Jánom Štefánikom a Ctiborom Tahym zostavil v roku 1947 príručku Úprava na zakladanie a vedenie miestnych odborov Matice slovenskej.

Počas Slovenského národného povstania, ktorého sa stal aktívnym účastníkom[25], sa prejavil aj jeho záujem o veci verejné. Výsledkom bola okrem iného jeho redaktorská činnosť v redakcii povstaleckých novín Hlas Gemera a organizovanie martinského rozhlasového vysielania. Pasiarove redakčné aktivity sa postupne rozšírili na celý diapazón periodík, v ktorých pracoval ako zodpovedný redaktor, či člen redakčného tímu. Spomeňme napr. výchovný a vzdelávací mesačník pre slovenský ľud Matičné čítanie, v ktorom pôsobil ako hlavný spolupracovník alebo periodiká Pracovné námety, Naša práca a Osvetová práca, v ktorých mal v tomto čase funkciu redaktora. Aktivita v týchto periodikách nebola náhodná: vzhľadom na profesiu referenta pre miestne odbory Matice slovenskej stál prof. Pasiar celkom logicky pri zostavovaní časopisov slúžiacich osvetovým pracovníkom, ich vzdelávaniu a metodickému usmerňovaniu. Okrem pracovných motivácií stáli pri zrode jeho publikačných aktivít aj jeho osobné záujmy a láska k rodnému kraju a prírode. Výsledkom bola jeho aktívna redaktorská činnosť v populárno-vedeckom časopise Príroda a spoločnosť a príspevok Rimavská dolina, ktorý publikoval v časopise Krásy Slovenska.

Vrcholným dielom z tohto obdobia je však bezpochyby jeho monografické dielo Z dejín slovenskej ľudovýchovy do roku 1918[26], publikované v roku 1952, ktoré sa stalo základom pre jeho ďalšie monografické práce publikované neskôr v čase pôsobenia na Katedre knihovedy a vedeckých informácií. Práca na monografii Z dejín slovenskej ľudovýchovy do roku 1918 významne ovplyvnila publikačné smerovanie profesora Štefana Pasiara aj v nasledujúcich dvoch rokoch 1952-1953. Dominantou sa stalo publikovanie príspevkov o významných slovenských kultúrnych dejateľoch v periodiku Osvetová práca, ktorého bol sám redaktorom. Samostatné články venoval Andrejovi Sládkovičovi, Jánovi Kollárovi, Samovi Chalupkovi, Jonášovi Záborskému, Jankovi Kráľovi, Danielovi Krmanovi a ďalším.

Práve v tomto čase sa vyformoval aj pozitívny vzťah prof. Pasiara k Danielovi Lichardovi, ktorého vo svojich príspevkoch označuje ako „veľkú osobnosť našej histórie“ a „šíriteľa vzdelanosti a pokroku“. Po dokončení monografie o dejinách slovenskej ľudovýchovy poskytol prof. Pasiar osobnosti Daniela Licharda vo svojich publikačných aktivitách skutočne veľkorysý priestor. Ešte v roku 1952 publikoval päť článkov o Lichardovi v rôznych periodikách[27] a v tejto tendencii pokračoval aj v nasledujúcom roku, keď mu venoval ešte jeden príspevok. Dominancia Licharda v publikačnej činnosti prof. Pasiara práve v roku 1952 nebola neočakávaná: v tom čase uplynulo 140. výročie narodenia a zároveň 70. výročie úmrtia tohto významného slovenského spisovateľa, učiteľa, novinára a vydavateľa.

Zrejme podobná životná a profesionálna dráha, ako aj záujem o knihy a problematiku čítania zabezpečili Lichardovi vo výskumných aktivitách prof. Pasiara osobitné postavenie. Zavŕšené bolo v roku 1953, ešte v čase pôsobenia Pasiara v Martine, keď mu okrem zmienok v monografiách k dejinám knižníc a osvety, venoval aj samostatnú monografiu Daniel Lichard – šíriteľ vzdelanosti a pokroku[28]. Dôvodom záujmu o Licharda bolo zaiste Pasiarove presvedčenie, že „Daniel Lichard i pri zlých životných podmienkach nášho národa i na knižničnom poli vy­konal toľko, koľko nevykonal azda ani jeden z jeho súčasníkov[29]“. Kniha a jej prvoradý význam vo vzdelávaní, ako viesť ľudí k čítaniu, to boli podľa Pasiara „nápady“..., „ktoré majú svoju platnosť aj dnes, keď napríklad čitateľské krúžky sú miestom, kde podľa jeho rád možno veľa dobrého vykonať“[30].

Monografia o Danielovi Lichardovi splnila o niekoľko rokov neskôr aj svoje pedagogické poslanie, hoci pôvodným zámerom nebolo vytvoriť učebnicu. Ako to dokumentuje zachovaný archívny záznam Rozbor odborne pedagogickej a politickej činnosti Dr. Štefana Pasiara z r. 1960, monografia o Danielovi Lichardovi bola využívaná poslucháčmi Filozofickej fakulty UK v Bratislave ako základná študijná literatúra pre predmet Osvetová práca a Dejiny slovenských knižníc: „Poslucháči využívali pri štúdiu (...) jeho publikácie, ako „Ľudovýchovu na Slovensku“, „D. G. Lichard“ a iné štúdie v odborných časopisoch a zborníkoch“[31].

Obdobie od roku 1953: významné monografické práce k dejinám knižníc a ľudovýchovy; príspevky k aktuálnym problémom slovenského knihovníctva a knižníc

Najproduktívnejšie obdobie publikačnej činnosti prof. Pasiara nastalo po skončení jeho vysokoškolského štúdia a počas práce v Osvetovom ústredí v Bratislave a na Katedre knihovedy a vedeckých informácií. Jeho publikácie zamerané na osvetu boli v tomto čase publikované v periodikách Osvetová práca a Osvetový zborník. Celoživotný záujem prof. Pasiara o osvetu a vzdelávanie, bol v 60.-tych rokoch zavŕšený vydaním niekoľkých monografických publikácií k dejinám osvety: Dejiny osvety na Slovensku[32] (v dvoch častiach), Spolkový život Slovákov – náčrt jeho začiatkov a vývinu do 1918[33], Osveta na Slovensku: jej vznik, počiatky a vývoj[34] a Vzdelávanie ľudu na Slovensku: náčrt jeho vývoja od prvopočiatku až po súčasnosť[35]..

Tieto publikácie slúžili pedagogickým potrebám Katedry knihovedy a vedeckých informácií ako študijný materiál pre predmet Osvetová práca a zároveň boli vhodným zužitkovaním skúseností a poznatkov z predošlého Pasiarovho profesijného zamerania. Archívny materiál[36] hodnotenia práce Š. Pasiara dokonca dokumentuje prioritu vydania Dejín osvety na Slovensku, ktoré boli výsledkom výskumnej úlohy a ktorých ukončenie bolo „na poprednom mieste“.

Ako píše Matthaeidesová[37], pedagogické a vedecko-výskumné pôsobenie profesora Štefana Pasiara ovplyvnilo nielen vývoj osvety, ale „vývin minimálne dvoch odborov – výchovy a vzdelávania dospelých – dnešnej andragogiky a knihovníctva a príbuzných disciplín“. Jeho vklad do odboru knihovníctva sa začal formovať od roku 1954 jeho nástupom na Katedru novinárstva a knihovníctva v roku 1954[38] a neskôr na Katedru knihovedy a vedeckých informácií. Do jeho pozornosti sa dostávajú nové témy: knihovníctvo a knižnice, ku ktorým publikoval vo vtedajších knihovníckych odborných periodikách Čitateľ a Knihovník.

Tematicky sa publikačné a výskumné aktivity profesora Pasiara z odboru knihovníctva v tomto čase orientovali najmä na nasledovné aspekty:

1. dejiny knihovníctva a knižníc,
2. štúdium knihovníctva a knižničná legislatíva,
3. knihy a čítanie,
4. štúrovci a ich význam pre knižnice.

Vybrané publikácie prof. Pasiara

Publikácie zamerané na dejiny knihovníctva a knižníc

Prvé roky pedagogického pôsobenia prof. Pasiara na Katedre knihovedy a vedeckých informácií boli orientované na dejiny knihovníctva a knižníc, nakoľko spočiatku prednášal predmet Kultúrna politika, z ktorého pripravil aj skriptá[39] a neskôr Dejiny slovenských knižníc a Osvetovú prácu. Do popredia jeho publikačného záujmu sa tak dostávajú dejiny knihovníctva, československé vzťahy v dejinách knihovníctva, ako aj vývoj slovenského časopisectva. Keďže štúdiu knihovníctva „chýbali základné učebnice, v roku 1957 vydal knižne Dejiny slovenských ľudových knižníc[40], ktoré vznikli ako výsledok dlhodobého štúdia. Stal sa jedným z prvých vedecky fundovaných odborníkov na problematiku knihy a knižníc“[41].

Motiváciou k zostaveniu učebnice však boli aj iné okolnosti. Prvou bolo uvedomenie si nedostatkov v slovenskom knihovníctve. Prof. Pasiar si bol vedomý, že pokiaľ sa má knižničný systém zlepšovať a knižničné fondy si majú plniť svoju spoločenskú funkciu, je potrebné, aby slovenskí knihovníci boli aj dobrými pedagógmi. Ako prirodzenú požiadavku na splnenie týchto cieľov kladie Pasiar v úvode publikácie nutnosť oboznámenia sa s dejinami knihovníctva, „ktorým sa doteraz venovala iba nepatrná a nesystematická pozornosť“[42]. Druhou motiváciou bola aktivita slovenských knihovníkov a významných osvetových pracovníkov, ktorí poukazovali na nedostatok literatúry k problematike dejín knižníc a od ktorých „vyšiel pred piatimi rokmi podnet i k tejto publikácii“[43].

Ambíciu podať historický prehľad vývoja knižníc pre ujasnenie a lepšie pochopenie vtedajších zámerov ľudových knižníc naplnil prof. Pasiar aj o dvadsať rokov neskôr. V roku 1977 sa monografia k dejinám knižníc dočkala jej opätovného vydania pod názvom Dejiny knižníc na Slovensku[44]. Podstatne rozsiahlejšia monografia ponúkala na rozdiel od skoršieho vydania komplexnejšie a podrobnejšie spracovanie problematiky, ako aj doplnenie nových kapitol týkajúcich sa knižníc a knihovníctva na Slovensku v období budovania Jednotnej sústavy knižníc. Ako napovedá zachovaný záznam o hodnotení prof. Pasiara z roku 1959, v tom čase odborného asistenta, pôvodne bolo vydanie monografie plánované už v roku 1960 v podobe skrípt: „Tiež roku 1960 [Pasiar] vydá učebné texty, čiže skriptá Dejiny knižníc na Slovensku“[45]. Otázka, prečo sa plán zrealizoval až o niekoľko rokov neskôr, ostáva nezodpovedaná. Možno sa však domnievať, že keďže v tomto čase profesor Pasiar pracoval na „dejinách osvety na Slovensku, čo vyplýva z jeho funkcie v komisii pre spracovanie dejín osvety v Československu[46]“, nezostal na spracovanie ďalšej monografie príliš veľkorysý časový priestor.

 Dejiny knižníc na Slovensku sa dočkali pozitívneho ohlasu u verejnosti v podobe publikovaných recenzií v odborných časopisoch od J. Janeka, Ľ. Čelkovej, A. Maťovčíka, a Ama[47]. Recenzenti sa zhodujú, že publikácia vyplnila biele miesto v dejinách knižníc na Slovensku a je cenná tým, že v nej neabsentujú ani „kritické názory, pohľady, hodnotenia, úvahy a porovnania a otázky, ktoré otázky treba čo najskôr riešiť“[48]. Čelková[49] zdôraznila, že „Dejiny knižníc sú hodnotiacim a hodnotným príspevkom k dejinám našej národnej kultúry“ a Janek označil dielo priekopníckym, nakoľko „Dejiny knižníc prvýkrát zosyntetizovali poznatky o vývine knižníc a knihovníctva na Slovensku“[50].

V priebehu dvoch rokov 1975-1977 publikoval prof. Pasiar nielen Dejiny knižníc na Slovensku, ale aj Dejiny výchovy dospelých na Slovensku[51]. Obe monografie tak vytvorili tematickú kontinuitu medzi odbormi andragogika a knihovníctvo. Hoci cieľom Dejín výchovy bolo syntetizovať a predložiť najnovšie výsledky výskumu v novej podobe, Žibritová[52] konštatuje, že „v knihe venuje veľkú pozornosť knižniciam a ich funkcii vo vzdelávaní, najmä v 19. storočí“. Pasiar v monografii nie náhodou zdôrazňuje význam mimoškolského systému vzdelávania a výchovy, v ktorom „čakajú veľké úlohy najmä knižnice, spojené s vyhľadávaním informačných prameňov a prácou s ich používateľmi. Ukazuje sa, že práve knižnice sa stanú centrami ďalšieho mimoškolského vzdelávania a samovzdelávania“[53].

Osobitnou témou v monografiách Š. Pasiara k dejinám knižníc a osvety bola postava Mateja Hrebendu, slepca, básnika, zberateľa a rozširovateľa slovenských kníh na prelome 18. a 19. storočia, s ktorým Pasiara nespájala len láska k svojmu rodisku, ale aj vzťah ku knihám a zakladaniu verejných knižníc. Ešte pred publikovaním ucelených monografií k dejinám knižníc, v ktorých má Matej Hrebenda neodškriepiteľné miesto, zostavil prof. Pasiar niekoľko príspevkov k tomuto, ako ho sám nazýva, „ojedinelému zjavu[54]“. K postave Mateja Hrebendu sa dostal vďaka jeho záujmu o D. Licharda, ktorý o Hrebendovi neraz písal označujúc ho „slovenským Homérom“.

Obdiv k Matejovi Hrebendovi tak vyústil do publikovania troch príspevkov o Hrebendovi, v ktorých zdôrazňuje nielen záslužnú prácu Mateja Hrebendu, jeho lásku ku knihám, ale najmä potrebu poznávať takýchto národovcov, „aby sme sa nimi v knihovníckej práci mohli odušev­niť, zapáliť, povzbudiť a čerpať z nich poučenie, ako naprávať chyby a ne­dostatky v našom knihovníctve“[55]. Prvý príspevok vyšiel ešte počas pôsobenia Š. Pasiara v Osvetovom ústredí v Bratislave v roku 1954 pod názvom Čomu nás učia priekopníci nášho knihovníctva[56]. Na tento príspevok, ktorý sa venoval Matejovi Hrebendovi len sčasti, nadviazal prof. Pasiar v roku 1980 publikovaním dvoch článkov zameraných osobitne na Mateja Hrebendu. Dôvodom bolo 100. výročie jeho úmrtia, ktoré prof. Pasiar pripomenul v periodiku Čitateľ a Obzor Gemera[57].

Príspevky k štúdiu knihovníctva a knižničnej legislatíve

Pôsobenie na Katedre knihovedy a vedeckých informácií, ale aj politická zaangažovanosť a členstvo vo viacerých odborných organizáciách[58] nasmerovalo publikačnú činnosť prof. Pasiara aj na oblasť aktuálnych problémov knižničnej sústavy a knižníc a knihovníckeho vzdelávania. Výsledkom boli príspevky, ktoré zostavil pri príležitosti výročí Zákona 430/1919 a 53/1959. V roku 1979 publikoval pri príležitosti 60. výročia Zákona 430/1919 článok Náš prvý knižničný zákon[59]. Príspevok nebol len historickým exkurzom a sumarizáciou okolností prípravných prác na zákone.

Objektívny prístup prof. Pasiara vyústil do mnohých pozitívnych, ale aj kritických konštatovaní. Pokiaľ pozitívne zhodnotil zmysel zákona v súvislosti s povinnosťou obcí zakladať knižnice s „hodnotnou literatúrou vzdelávacou, náučnou a zábavnou“, zároveň relativizoval jeho pokrokovosť, keďže zákon „neprekročil rámec buržoáznodemokratického zákona“ a neuplatňoval sa dôsledne ani na Slovensku, Morave a v Čechách. Plánovaná čitáreň s knižnicou v Matici slovenskej ostala taktiež iba ideálom.

O päť rokov neskôr, z pozície predsedu Slovenskej knižničnej rady, publikoval prof. Pasiar príspevok Knižničné zákony a sústava knižníc[60], ktorý sa dotýkal oboch knižničných zákonov, osobitne však Zákona 53/1959. Nosnú náplň príspevku tvorila charakteristika obsahu zákona. Nenahraditeľný význam pre dejiny knižničnej legislatívy má však jeho kritický pohľad na skutočné uplatňovanie zákona v praxi, z ktorého dnes možno konštatovať „problémový „život“ vtedajších knižničných sietí, stagnáciu, ako aj pomalé tempo uplatňovania knižničnej a informačnej techniky“[61]. Objektívno-ktitické hodnotenie knižničnej legislatívy a jej uplatňovania v sústave knižníc sa premietlo aj do monografickej publikačnej činnosti prof. Pasiara. V takmer každej monografii publikovanej v tomto období si neodpustil samostatnú kapitolu aj o vtedajšom fungovaní a problémoch knižníc.

K štúdiu knihovníctva a knihovníckemu vzdelaniu publikoval prof. Pasiar niekoľko článkov. Spomeňme napr. články Vysokoškolská príprava knižničných a informačných pracovníkov v ČSSR[62], Odborná a vedecká kvalifikácia v knihovníckej profesii[63], či Štvrťstoročie študijného odboru knihovníctvo a vedecké informácie[64]. Najmä posledný príspevok, publikovaný v roku 1976 a neskôr aj v roku 1978, je zo súčasného pohľadu neoceniteľným zdrojom pre poznanie vývoja štúdia. Mapuje snahy o založenie vysokoškolského knihovníckeho štúdia v Čechách a na Slovensku od roku 1945, prezentuje vznik samostatnej katedry knihovníctva FFUK v Bratislave, jej vtedajšie úlohy a problémy. Prezrádza postupné formovanie študijného odboru spočiatku poznačeného „prehistorizovanosťou“ na odbor „knižnično-informačný“, ktorý vyjadroval vtedajšie záujmy knižníc a spoločnosti: „Život knižníc totiž neostal izolovaný od premien vyvolaných vedecko-technickou revolúciou a podlieha im. Ale nemení sa zas tak, že by sa v knižniciach do úzadia posúvala ich vzdelávacia, výchovná a politickovýchovná práca. Bolo by najväčším omylom tohto desaťročia, keby sme z knižníc už dnes, v týchto dňoch, nebudovali moderné inštitúcie s informačným poslaním, aké knižnice vždy popri inom poslaní mali“.

Príspevky k „čítavosti“ a tvorivému čítaniu

Postoje D. G. Licharda vo vzťahu k čítaniu, čo, kedy a ako čítať, ktoré prof. Pasiar analyzoval v samostatnej monografii, evidentne ovplyvnili aj jeho ďalšie publikačné smerovanie. Obzvlášť vysoko dnes môžeme oceniť jeho pozitívny prístup ku knihám a pokrokové zmýšľanie o potrebe tvorivého čítania, ktoré je aktuálnou otázkou aj v súčasnosti. Čítanie a „čítavosť“, ako ho prof. Pasiar nazýva, boli podnetom pre vznik niekoľkých príspevkov publikovaných nielen v odborných knihovníckych periodikách, ale so zámerom osloviť nielen knihovníkov, ale aj pedagógov a širšiu verejnosť, aj v periodiku Pravda. O čítavosti a tvorivom čítaní[65] písal prof. Pasiar v periodiku Pravda v roku 1979.

Vzorom pre myšlienky o potrebe usmerňovať čítanie bol prof. Pasiarovi S. H. Vajanský, ktorý čítanie nazýva „krvavo potrebnou zbraňou proti všetkým neduhom slovenskej spoločnosti“. V príspevku bolo ako základný cieľ slovenských knižníc prezentované rozvíjanie „čítavosti“ a kvality čítania. Pasiar reflektoval súčasný stav s pohľadom do minulosti. Pozitívne konštatoval elimináciu rozdielov vo vývoji slovenskej a českej knižnej kultúry, ako aj fakt, že sa v tom čase na Slovensku vydávala literatúra akéhokoľvek druhu. Obzvlášť obdivuhodne možno z dnešného pohľadu oceniť jeho konštatovania, že sa síce na Slovensku číta oveľa viac ako v minulosti, avšak podstatné je „čo sa číta a ako“. Pasiar v periodiku zaujal kritický postoj k motivácii výberu kníh, „ktorá nie je cieľavedomá a uvedomelá, orientovaná na sebazdokonaľovanie. Čítať intenzívne, tvorivo a produktívne parí medzi základné kultúrno-spoločenské potreby“.

Neobyčajný cit pre problémy budúcnosti prejavil prof. Pasiar v príspevku zdôraznením potreby a nevyhnutnosti zdokonaľovania techník čítania a čítania sústavného, cieľavedomého a intenzívneho: „Problematika čítavosti kníh a kvality ich čítania je aktuálna, je nástojčivá na sústavné a cieľavedomé riešenie, ktoré treba podkladať za celospoločenský záujem“. V záujme o výchovu a vzdelávanie kládol prof. Pasiar „na prvé miesto problematiku kníh a knižníc. Bol presvedčený, že sa knižnice raz stanú najvhodnejšími centrami výchovy a vzdelávania[66]“. Čítanie ako kľúčový problém knižníc a škôl zahrnul prof. Pasiar s obľubou aj do zdanlivo odlišne tematicky zameraných prác. Bolo tak tomu napr. aj v jeho príspevku k Matejovi Hrebendovi[67], prednesenému ako hlavný referát na celoslovenskom seminári „Odkaz Mateja Hrebendu dnešku“, ktorý sa konal v r. 1980 v Hnúšti.

Jeho objektívno-kritický postoj k čítaniu, literatúre, racionálnym metódam práce s čitateľmi v knižnice a v škole naznačuje, že sa „Čítavosť na Slovensku rok čo rok zvyšuje... Číta sa mnoho ako nikdy predtým, ale aj tak v čítavosti máme medzery, ktoré nás znepokojujú. Musí nás všetkých zaujímať, .. prečo sa v poradí najčítanejších kníh len pomaly vyššie dostávajú práve knihy, ktoré človek našej súčasnosti čítať najviac potrebuje. Realita je totiž taká, že čítavosť... nemôže byť len záležitosťou knižníc“.

Príspevky k štúrovcom a ich významu pre knižnice

Podobne ako problematika tvorivého a cieľavedomého čítania, aj štúrovci a ich vzťah ku knižniciam patrili k tým záujmovým oblastiam prof. Pasiara, ktorým nevenoval samostatnú monografiu, avšak zahrnul ich do publikácií venovaným problematike dejín knižníc a ľudovýchovy alebo do samostatných príspevkov. Štúrovci, dovtedy hodnotení predovšetkým vďaka národnobuditeľským aktivitám a spisovateľskej činnosti, získali u prof. Pasiara hodnotu aj v ich význame pre knihovníctvo. Dokonca takú, že si v monografii Dejiny knižníc na Slovensku[68] zaslúžili osobitnú kapitolu. Ako prvý postavil profesor Pasiar činnosť štúrovcov v období slovenského národného obrodenia aj do vzťahu jej významu pre knižnice.

Zakladanie knižníc považoval Pasiar za jednu z ich najzáslužnejších činností: „Knižnica po prvý raz v našich národných dejinách začínala mať pravý spoločenský dosah, stávala sa tým, čím knižnica má byť — významným pracoviskom a činiteľom pri odstraňovaní prekážok v národnom rozvoji a pri spĺňaní národných cieľov a potrieb. Teda aj zmysel existencie knižníc, ktoré štúrovci zakladali najmä v 40-tych rokoch hojne na dedinách, treba vidieť v napomáhaní politického diania, hospodárskeho a kultúrneho napredovania, v pozdvihovaní národnej uvedomelosti, v spĺňaní mravných cieľov, ktoré svojou výchovnou činnosťou sledovali.

Štúrovci po prvý raz v našich dejinách postavili knižnice do služieb spoločnosti v takých veľkých rozmeroch. Pocho­pili a vyzdvihli ich zmysel, povýšili ich na činiteľa, ktorý môže a má plniť významnú spoločenskú funkciu. S nebývalou starostlivosťou zveľaďovali knižné fondy a veľkú pozornosť venovali aj knižničnému poriadku, ktorý prepraco­vávali a prispôsobovali novým potrebám a novej situácii. Štúrovci postavili knižnice do centra svojej prípravnej výchovnej a vzdelávacej činnosti“[69]. Obzvlášť pozitívne hodnotil Pasiar nadšený prístup štúrovcov ku knihám a knižniciam a predkladá ich činnosť za nasledovaniahodný príklad s dodatkom, že „vo vývoji nášho knihovníctva štúrovci majú kľúčové postavenie“.

Štúrovcom venoval profesor Pasiar niekoľko ďalších príspevkov, v ktorých pozdvihuje ľudovýchovnú činnosť Ľudovíta Štúra, ako aj jeho význam pre osvetu a budovanie knihovníctva[70]. Ľudovít Štúr sa stal samostatnou „kapitolou“ v publikačnej činnosti prof. Pasiara najmä v roku 1965, keď sme si pripomenuli 150. výročie jeho narodenia. Trilógia príspevkov k zásluhám Ľ. Štúra na rozvoji knižnej kultúry a ľudovýchovnej činnosti bola publikovaná v periodikách Osvetový zborník[71], Knihovník[72] a Čtenář[73].

Záver

Podať vyčerpávajúco odkaz profesora Pasiara, ktorý zanechal vo svojej publikačnej činnosti, by si vyžadovalo prinajmenšom samostatnú monografiu. Avšak aj obzretie sa za okolnosťami vzniku niektorých jeho najvýznamnejších prác, za odkazom, ktoré v nich zanechal, je aj pre súčasnosť inšpirujúce a obohacujúce. Jeho literárna pozostalosť napovedá mnoho o svedomitej a všestrannej práci profesora Pasiara, o jeho postojoch, či motivácii k publikovaniu. Vďaka príspevkom jeho bývalých študentov, spolupracovníkov a nadriadených sa dozvedáme mnoho aj o povahe tohto vedca, pedagóga a výskumného pracovníka.

Z príspevkov publikovaných k výročiu jeho narodenia či úmrtia cítiť nielen „povinné“ konštatovania jeho života a diela, ale najmä vrelý vzťah k profesorovi Pasiarovi, ktorý ich autori naznačujú. Z týchto vysoko osobne zainteresovaných príspevkov môžeme usúdiť, že dielo profesora Pasiara bolo dielo „človeka pokrokového a mnohostranne angažovaného, dielo priekopníka a tvorivého autora mnohých diel z oblasti teórie a dejín osvety, knihovníctva pedagogiky dospelých, dielo obetavého a nadšeného kultúrneho a osvetového pracovníka[74]“.

Autori príspevkov k jeho životu a dielu hodnotia jeho prácu ako „bohatú a všestrannú“, osobitne vyzdvihujú jeho „angažovanosť v medzinárodnej spolupráci, pedagogický talent a tvorivú vedeckú invenciu[75]“, „príkladnosť, zásadovosť a osobnú statočnosť“[76]. Predstavujú profesora Pasiara ako „historika na jednej strane a tlmočníka všetkého progresívneho“, ako „veľký vzor pre žiakov, spolupracovníkov, knihovníkov i čitateľov[77]“, ako človeka, ktorý si svoje „funkcie plnil s veľkou svedomitosťou a príkladnou húževnatosťou“, človeka, ktorého „zásluhou sa skvalitnila výučba poslucháčov na katedre“[78].

Vybrané príspevky k jubileám prof. Pasiara

Nemenej sa dozvedáme z každoročných hodnotení[79] profesora Pasiara počas jeho pôsobenia ako vedúceho katedry na Katedre knihovedy a vedeckých informácií. Možno z nich konštatovať, že nikdy nezanedbával svoju tvorivú prácu, v čom bol katedre príkladom, svojimi povahovými vlastnosťami pomáhal katedre prekonávať mimoriadne pedagogické úväzky a úlohy vo vzťahu ku knižničnej a informačnej sústave, svedomito si plnil svoje pedagogické a vedecké povinnosti a zaslúžil sa o aktivizovanie spolupráce katedier knihovedy v bývalom Československu a susedných krajinách. V hodnoteniach sa zdôrazňuje, že je „všeobecne uznávaný“ a ide „svojej katedre príkladom“.

Ako píše Mešša[80], práca bola pre profesora Pasiara „najväčšou života časťou“. Nečudo, že profesor Pasiar v Dotazníku pre vysokoškolského učiteľa[81]v roku 1969 uviedol ako najobľúbenejšie činnosti vo voľnom čase „zbieranie húb, prechádzky“, avšak na prvé miesto kládol „čítanie (štúdium)“, ktorému ako činnostiam spojeným s výkonom povolania venoval niekoľkokrát mesačne aj obidva dni víkendu a na rekreovanie využil počas letných prázdnin len tri týždne. Vďaka jeho húževnatosti a skalopevného presvedčenia, že by svoje „zamestnanie v žiadnom prípade nezmenil[82]“, dnes máme k dispozícii obdivuhodné množstvo jeho publikačnej činnosti, oveľa obdivuhodnejšie sú však posolstvá v jeho textoch, z ktorých pramení láska k dejinám, osvete, knihovníctvu a rodnému kraju.

Ukážka z „Dotazníka vysokoškolského učiteľa“

Prehľad vyučovacej povinnosti Š. Pasiara v roku 1964/65

Ukážka hodnotení prof. Pasiara z archívu KKIV