Stretnutie s účastníkmi medzinárodných knihovníckych podujatí, prezentácia poznatkov, zážitkov a diskusia o aktuálnych knihovníckych témach, to bolo nosnou témou pondelkového večera v Univerzitnej knižnici v Bratislave 15. októbra.

Pokúsim sa previesť vás na pár riadkoch voľnou besedou, ktorá priblížila situáciu po páde hraníc a dovolila nazrieť na veľké svetové konferencie očami zástupcov zo Slovenska. Putovný mikrofón smeroval od moderátora večera A.A. (Alojz Androvič) k hosťom T.T. (Tibor Trgiňa), S.S. (Silvia Stasselová) a za tlmočníckej pomoci J.S. (Jela Steinerová) aj k avizovanému vzácnemu hosťovi R.E.Q. (Richard E Quandt), ktorého púť začala v strednej Európe a pokračuje v USA.

V priebehu večera odzneli štyri nosné otázky určené hosťom, počas diskusie vyvstalo zopár ďalších, vyslovených i nevyslovených a som presvedčená, že v hlavách všetkých účastníkov sa vyformovalo mnoho ďalších myšlienok a podotázok, ktoré nútia človeka zamyslieť sa „nad nesmrteľnosťou knižníc a knihovníkov“.

Hneď v prvom kole sa diskutujúci dotkli problematiky knižníc a ekonomiky. Procesné audity, ktoré sa v týchto dňoch aplikujú na prostredie pamäťových inštitúcií, sú postavené na ekonomických základoch – vstupný materiál, výrobný proces, tovar... Je to však správny postoj? V ďalších otázkach sme sa už presunuli na medzinárodnú pôdu. Reč bola o problémoch, ktoré rezonovali na výročných stretnutiach IFLA a ALA; dotkli sme sa problematiky rovnocennosti SR voči partnerom z ostatných krajín sveta; posunu slovenského knihovníctva či vývoj situácie pamäťových inštitúcií. A v mene myšlienky mysli globálne, konaj lokálne, sme načrtli i problematiku spolupráce knižníc.

Otázky už poznáte, odpovede sa pokúsim prerozprávať vo voľnom štýle...

R.Q. upozornil vo svojej reakcii na ekonomické vyhodnocovanie knižničných služieb na možnosť kontingenčnej analýzy, ktorá skúma závislosti medzi kvalitatívnymi znakmi, funguje na princípe „čo ak“, resp. „if then“... Teda neudáva trhové hodnoty. Výsledky sú však často kontroverzné, výskumy sa robia na rôzne veľkých skupinách. Otázka býva stavaná hypoteticky, teda koľko by boli používatelia ochotní zaplatiť, keby boli služby spoplatnené. Odpovede ale nebývajú smerodajné. Ak by sa totiž v knižniciach „predávalo“, trh by ceny stanovil sám. V rovnakej situácii sú verejné parky, ZOO.

No slovenský mikrokozmos je súčasťou makrokozmu, to isté sa deje aj vo svete. Medzinárodné knihovnícke federácia a asociácie (IFLA i ALA) organizujú konferencie, kde je predstavený sumár diania vo svete. Samotné odborné problémy sú riešené na iných fórach, menších medzinárodných podujatiach. Skôr sa teda prezentuje tá ktorá krajina. Pričom je podľa hostí dôležité zúčastniť sa aj osobne, vypočuť si a vidieť, ako knižnice fungujú a „bojujú“ inde vo svete. Takáto výmena skúseností pomáha následne aj pri rozhodovaní na domácej pôde.

Tu už sa hlási téma rovnocennosti alebo porovnateľnosti slovenského knihovníctva...je totiž veľmi dôležité dať o sebe vedieť. Nielen ako o osobe ale ako o krajine, ktorú človek zastupuje. Ako by dopadlo na medzinárodnej úrovni Slovensko, keby sme urobili to, čo Bohdana Stoklasová z NKČR na IFLE? Opýtala sa v pléne na veci, činy, produkty a projekty, s ktorými si svetová knihovnícka komunita spája Českú republiku. Odpoveďami boli nová budova národnej knižnice, Manuscriptorium, JIB... Svet teda pozná projekty z Čiech. Zároveň poznajú niekoho, kto pozná niekoho, kto na projekte spolupracoval, v ideálnom prípade sú sami spoluriešiteľmi. Z toho jednoznačne vyplýva, že sa ľudia musia poznať navzájom. Na medzinárodných fórach nadväzujú osobné kontakty, majú možnosť hovoriť nielen o problémoch ale hlavne o výsledkoch či rozbehnutých projektoch a snahách jednotlivých knižníc. Máme odborníkov z teórie i praxe, ktorí sú zároveň známi a uznávaní i v odborných komunitách a tímoch v zahraničí. Väčšinou však ide o uzavretý okruh odborníkov a priateľov. A ak odhliadneme od faktu, že sme na národnej úrovni zapojení do „povinných projektov“, že v ideálnom prípade nie je nutné cudzincom vysvetľovať nedorozumenie s „lokáciu“ Bratislavy, Prahy prípadne Ľubľany a v sále nemáme spoluriešiteľov toho mála medzinárodných projektov, ktorí by nám robili reklamu aj za nás...tak sa obávam položiť otázku, s čím si svet spája slovenské knihovníctvo...

Ak sa neodvážime porovnávať, musíme sa inšpirovať dobrými vecami zo zahraničia. Lobbing, výchova mladých knihovníkov, adekvátne ohodnotenie, pozitívna reprezentácia v rámci krajiny aj navonok. To sú veci, ktoré zatiaľ na Slovensku fungujú trochu inak – vekový priemer vo verejných knižniciach v Bratislave je podľa zistení 52 rokov. Mladí knihovníci odchádzajú z knižníc za lepším zárobkom. 20-percentné znižovanie stavov...

Azda by sme preto nemali celé dni hľadať neuveriteľné množstvo dôvodov, prečo čosi nejde urobiť, ale nájsť tých pár ako a pre koho niečo uskutočniť ide...