Stojí za nezapojením sa CVTI SR (bývalej Slovenskej technickej knižnice) do projektu KIS3G racionálna úvaha, alebo ide o prejav skrytého inštitucionálneho egoizmu?

Jednoduchá otázka, no varujem vás vopred – odpoveď nebude až taká jednoduchá. Na začiatok je rozumné uviesť pár informácii. Ono ten projekt KIS3G síce doslova lomcuje celým slovenským knihovníctvom už skoro 3 roky, no na druhej strane – kto sa dnes na Slovensku až tak intenzívne zaujíma o tú neveľkú a mierne podivnú knihovnícku komunitu a o to, čo ňou momentálne hýbe? Veď áno, je to pochopiteľné – stačí, ak si uvedomíme najdôležitejší, teda finančný rozmer tohto všetkého. Na KIS3G vláda vyčlenila v rokoch 2002 až 2004 presne 34,1 mil. Sk [1], čo je približne 20 slabších BMW alebo presne 0,4546 % z predpokladanej ceny 7,5 miliardy Sk, ktorú naši daňoví poplatníci bez viditeľného reptania oferujú na mobilný komunikačný systém pre velenie našej armády... tak sa ani nie veľmi čomu diviť.

Obzretie dozadu

Najprv o skratke (KIS3G), ktorá sa stala názvom projektu. Nuž ide o Knižnično-Informačný Systém 3 Generácie. Je to zhruba jasné, zrejme až na tú tretiu generáciu [2]. Tu, žiaľbohu, nie je priestor na detailné osvetľovanie tohto pojmu, ale vystačíme s pracovnou predstavou, že ide o niečo v tomto čase nanajvýš moderné, progresívne a zrejme aj nie lacné – dodal by skeptik.

Skratka je ako-tak objasnená, ale to je len časť pravdy. Tá druhá spočíva v rozsahu a zábere projektu. Ide totiž o celoslovenský projekt s doteraz nevídanou ambíciou. Tento projekt chce takpovediac jedným vrzom, doslova skokom, a tu mi dovoľte použiť starodávne nežné slovko, „poriešiť“ celý slovenský knižničný systém v zmysle jeho zásadnej informatizácie. Projekt vychádza z pomerne jednoduchej myšlienky stručne charakterizovanej spojením: „Jeden softvér na jednom hardvéri informaticky zabezpečí X knižníc.“ Inak povedané na jedinom mohutnom serveri, prípadne klastrovanom či zálohovanom, je možné pod jediným aplikačným softvérom automatizovať či informatizačne „vybaviť“ spomínaných X organizácií. Háčik je v X. Ono to X, v prípade KIS3G nabralo značný rozsah, lebo sa forsíruje predstava, že prakticky niet technických prekážok, aby všetky slovenské knižnice plus všetky slovenské múzea a všetky slovenské galérie neboli informaticky „poriešené“ či – ak chcete – zabezpečené týmto jediným systémom. Krúti sa vám hlava? Nuž nie ste sami. Voláte na pomoc zdravý rozum? Aj to je pochopiteľné, ale k tomu sa dostanem neskôr.

Ešte hlbšie obzretie do histórie

Slovenské vlády občas, ale pomerne periodicky, pocítia nutnosť „niečo robiť“ s informatizáciou a občas, ale zriedkavejšie, príde aj na informatizáciu knižníc. Niekedy to volali automatizácia, potom šlo o elektronizáciu, no teraz sa preferuje už spomínaná informatizácia, hoci ide stále o to isté, teda o aplikáciu informačných technológii v knižniciach. Teda už za éry samostatnej SR vzniklo pár koncepcií, vízii, dokonca aj projektov v oblasti tej automatizácie, elektronizácie atď. knižníc, ale prakticky všetky čakal rovnaký smutný osud. Načo to spomínam? No dôležité je si uvedomiť, že práve pri tomto projekte, o ktorom hovoríme, teda pri KIS3G, nastal zlom a naša vláda naň skutočne sľúbené milióny aj vyčlenila.

Ani sa len nepokúšam pochopiť, pre obyčajného smrteľníka na pochopenie evidentne príliš zložité, rozhodovacie mechanizmy, ktoré viedli členov vlády k tomuto vlastne takmer historickému precedensu. No aspoň sa pokúsim naznačiť základné kontúry, ktoré možno presvitajú za týmto rozhodnutím. Stručne povedané, kým dovtedy predložené projekty sľubovali veľa malého pokroku za relatívne veľké peniaze [3], tento projekt sľubuje plošné zlepšenie skokom, ale pritom za zlomok súm, ktoré žiadali predtým predkladané projekty!!! Tu niekde ja ako občan-laik vidím jadro toho zázraku. A je to celkom pochopiteľné, lebo na každej riadiacej úrovni majú jednoduché a relatívne lacné riešenia zložitých problémov priam osudovú príťažlivosť [4].

V tomto smere – teda v schopnosti presvedčiť vládu o nutnosti investovať do knižníc, dosiahol projekt KIS3G úspech už teraz a je takmer jedno, ako v skutočnosti dopadne. Celý mechanizmus spracovania projektu, jeho prezentácie vrátane osobného angažovania sa manažmentu projektu , jednoducho profesionálne zvládnutie celej tzv. PR agendy projektu to vskutku nemá v provinčných pomeroch nášho knihovníctva obdobu. Toto treba oceniť, tu sa treba učiť – tu niet o čom diskutovať. Teda vláda uvoľnila peniaze a nastal čas realizácie projektu.

V priebehu r. 2003 bolo sformulované a uverejnené zadanie, prebehol výber a konečne koncom roka bola podpísaná zmluva o dodávke systému Virtua od americkej firmy VTLS.

V roku 2004 sa síce oproti pôvodnému plánu pomalšie, ale predsa len projekt rozbehol a implementoval už v konkrétnych knižniciach. Ku dnešnému dňu (15. 8. 2005) sa môžete cez www.kis3g.sk, čo je úvodná webová stránka projektu, dostať do online katalógov knižníc, ktoré sú už v rámci KIS3G pod Virtuou. Ide o nasledujúce knižnice: SNK Martin, ŠVK B. Bystrica, Slovenská chemická knižnica Bratislava, Knižnica Bratislavskej vysokej školy práva, Slovenská pedagogická knižnica a Hornozemplínska knižnica vo Vranove nad Topľou... teda ide o 6 knižníc rôzneho druhu, významu i veľkosti [5]. Pripomínam to len preto, že podobný stav bol i začiatkom roka 2005 keď sa rozhodlo, že CVTI SR sa do projektu nezapojí. Teda rozhodovanie CVTI SR nebolo postavené na špekuláciách o budúcom správaní sa či o budúcich výhodách alebo nevýhodách projektu, ale k dispozícii už boli aj prvé reálne fakty o projekte.

CVTI SR používa, a ešte pár mesiacov bude používať, knižnično-informačný systém BIS-C. Je to vyše 10-ročný sieťový systém orientovaný na DOS-ovské stanice, ktorý používateľovi, návštevníkovi našej knižnice, umožní bleskové vyhľadanie a požičanie toho, čo chce, bez toho, že by čokoľvek vypisoval atď. Žiadny zázrak, dnes skôr trápna samozrejmosť, ale funguje to. Na druhej strane bolo nad slnko jasnejšie, že BIS-C je síce osvedčený a verný „starý Bodrík“, ale na dnešnú dobu už vonkoncom nestačí a bude nutné ho čo najskôr nahradiť. Toto vedomie v CVTI SR rezonovalo už dlhšie, ale rôznych dôvodov (aj z finančných, ale aj vzhľadom na rozbiehajúci sa projekt KIS3G) sa preklopenie na iný systém odkladalo. Pokiaľ ide o vzťah CVTI SR k diskutovanému projektu, CVTI SR skôr áno ako nie a ja osobne určite sme patrili k zástancom tohto projektu. Koniec koncov o tom svedčí aj moja publikačná činnosť [6], aj moje zastúpenie v pracovných skupinách projektu. A práve pre tú moju možno až nadštandardnú podporu projektu pokladám za potrebné vysvetliť, prečo teda KIS3G nie.

Dôvody

Teda zopakujem, keď sa začiatkom roka 2005 analyzovala situácia v oblasti KIS, jedno bolo jasné – v ďalšom roku, teda v roku 2006, už CVTI SR ne-existenciu moderného KIS pred verejnosťou, ale aj pred zriaďovateľom (MŠ SR) už jednoducho nemôžeme obhájiť! Teda zmena bola nevyhnutná. Ale aká zmena? Stručne povedané – rýchla, bezpečná a prirodzene k lepšiemu. Prakticky tu bol len výber medzi dvoma možnosťami, a to pripojiť sa k projektu KIS3G, alebo ísť vlastnou cestou. Voľba padla na vlastnú cestu a všetci tí, ktorí sa niekedy stretli s modernou tortúrou zvanou verejné obstarávanie, mi dajú za pravdu, že pripojenie sa k už „obstaranému“ projektu má samo osebe strašne veľkú príťažlivosť [7], a predsa... V ďalšom sa pokúsim objasniť, čo CVTI SR donútilo podstúpiť tú tŕnistú cestu verejného obstarávania.

1. Supercentralizovaná koncepcia „všetko v jednom“ nedáva dostatok priestoru pre špecifiká CVTI SR

V tejto fáze projektu KIS3G sa presadila koncepcia (nepriamo daná aj licenčnou politikou dodávateľa), ktorú možno označiť slovom supercentralizácia. Obstarávateľ, SNK Martin, má licenciu na súčasné používanie piatich databáz. Nebudem tu detailne rozoberať, na čo a prečo je tá-ktorá báza použitá na to či ono. Pre CVTI SR bolo podstatné, že ak by sa rozhodlo, že ak do projektu pôjde prakticky všetky počítačové dáta tejto knižnice, teda záznamy o knihách, časopisoch, dokumentoch, čitateľoch, dodávateľoch plus všetky agendy, ktoré by bolo treba previesť do nového KIS, by fakticky skončili v jedinej, takzvanej produkčnej báze (v reči projektu KIS3G tzv. class01), teda báze spoločnej pre všetkých zúčastnené organizácie (dočasne mimo ŠVK BB [8]).

Poviem otvorene, že na CVTI SR prevládol názor o nereálnosti, až nebezpečnosti takéhoto riešenia. CVTI SR, žiaľbohu, nedisponuje špecialistami či superexpertmi na rozsiahle databázové systémy (na druhej strane je takmer isté, že ani tí, čo rozhodli o koncepcii supercentralizácie, takými expertmi nedisponovali), ale za to bolo možné posúdenie miery voľnosti, ktorú systém „všetko v spoločnej báze“ ponúkal. Treba povedať, že tá voľnosť veľmi veľká nebola. Pri hlbšej analýze možností nastavenia vlastnej sady parametrov knižnice sa dokonca vyskytli pochybnosti, či bol vybratý systém, ktorý je vnútorne, imanentne stavaný pre zamýšľané konzorcionálne nasadenie. Stupeň požadovanej centralizácie totiž naznačuje niečo iné. Nebudem zabiehať do detailov a spomeniem len jeden fakt, ktorý nemožno spochybniť, a to je skutočnosť, že každý, kto dostane právo pridávať, aktualizovať údaje o čitateľoch, má toto právo nad všetkými čitateľmi v báze. Iste nejde o niečo, čo by totálne znefunkčnilo systém a pri dobrej vôli zúčastnených (a s prižmúrením očí nad požiadavkami zákona o prístupe o ochrane osobných informácií) sa zrejme aj bude dať riešiť. No tiež je jasné, že systém, ktorý by bol navrhnutý takpovediac od začiatku na konzorcionálne nasadenie, by o takom probléme ani len nemal vedieť. Teda výpožičná politika, poplatky, amnestie, pružné prispôsobovanie sa našim podmienkam atď., to všetko by nakoniec možno šlo „nejako obísť“ nejako nastaviť, zrejme najmä cestou kompromisov a vzdania sa špecialít, ale v normálnom, od začiatku konzorcionálne koncipovanom systéme by to malo ísť jednoducho, elegantne a s minimom kompromisov.

2. Supercentralistická koncepcia kladie extrémne požiadavky na správu, administráciu a podporu systému

Ďalším dôsledkom zvolenej koncepcie kombinovanej s vlastnosťami samotného systému je to, že moc, zodpovednosť práva i povinnosti musia byť koncentrované prakticky v rukách jedinej osoby (osôb) s právami superadministrátora. Musí to tak byť, keďže je prakticky nemožné distribuovať práva, povinnosti atď. na viac osôb, a teda všetko významné sa musí robiť, a aj sa robí, z jedného centra. Teoreticky, a zatiaľ aj prakticky je to jediné možné riešenie. Predstava, že prípadne akútne požiadavky CVTI SR budú zaradené niekde do fronty a budú sa riešiť, až keď na ne príde rad... to pochopiteľne tiež vzbudilo obavy, najmä keď, aspoň zatiaľ, sa nenašli nevyhnutné peniaze na vybudovanie seriózneho, podporného centra. Obavy o úroveň podpory ešte znásobila politika VTLS voči tomuto projektu. Systém, v ktorom sa „knižničné“ problémy riešia cez Madrid (najbližšie zastúpenie VTLS) a všetko ostatné cez materskú firmu vo Virgínii, môže dobre vyhovovať pri riešení „problémov“ vzniknutých v prevádzke jednej knižnice. No či to vystačí aj vtedy, keď „problémy“ bude generovať X jednotiek, kde X má už teraz (júl 2005) teoretickú hodnotu 22 (toľko knižníc, podľa informácii zo SNK, už aktívne pracuje s Virtuou [9]), ale pozor v projekte sa počíta s podstatne širším záberom, to je už iná vec.

Poznámka: Samotné VTLS, v oznámení o predaji Virtuy z 5. 1. 2004, nehovorí priamo o Virtue ako základe konzorcionálneho projektu KIS3G len oznamuje, že „SNK podpísala s VTLS zmluvu o dodávke systému Virtua, ktorý bude slúžiť na automatizáciu knižnice SNK a národného súborného katalógu“, hoci ďalej sa uvádza aj to, že „nový systém je časťou viacfázového kooperatívneho projektu slovenských knižníc na zefektívnenie automatizácie všetkých knižníc na Slovensku“ [10].

Aj hardvérové zastrešenie projektu na Výpočtovom stredisku Chemickotechnologickej fakulty STU je zrejme len dočasné riešenie a skôr alebo neskôr sa bude vyžadovať komplexnejšie riešenie. Takýto projekt si totiž nesporne zaslúži podstatne mohutnejšiu hardvérovu podporu, aká sa mu doteraz dostala. Veď uvážte sami. Napr. v obdobnom projekte fínskych knižníc LINNEA2, kde asi 20 univerzít plus národná, parlamentná a fínska depozitná knižnica využívajú pod systémom Voyager jeden superserver SUN E10000 s 28 procesormi a disk kapacitou 1,6 TB (no ani jednu superdatabázu, lebo tu zvolili cestu lokálnych báz a spoločný je len súborný a národný katalóg). Teda vtedy (2001) stál celý fínsky projekt (server, softvér plus konverzie) približne 120 ml. Sk, čo však približne 4x prevyšuje sumu uvoľnenú našou vládou roku 2002 na obdobný a povedal by som ešte náročnejší projekt KIS3G! [11]

3. CVTI SR nehľadá len systém, ale aj „vhodného“ partnera

Predstava, že obstaraním aj toho najmodernejšieho KIS končia problémy tej-ktorej knižnice s jej večným bojom s využívaním IT, je naivná. Všetko je v neustálom pohybe a všetko nasvedčuje tomu, že knižnica sa bez neustálej komunikácie, kontaktu s IT sektorom, bez využívania prác IT sektora nezvratne mení na niečo najviac podobné múzeu – jednoducho nemá nárok obstáť. Obstaranie a rozchodenie KIS je len etapa na ceste k modernej knižnici – síce dôležitá, ale je to len jeden krok. Iste, táto téza nie je žiaden môj objav, ale už viac-menej uznávaný fakt. No pre úplnosť spresním, že na Slovensku stále skôr menej ako viac. [12] Bez nároku na úplnosť či uvedenie stupňa naliehavosti uvediem len pár problémov, ktorých riešenie čitatelia CVTI SR čakajú a ktoré samotný KIS nevyrieši:

• prístup čitateľov ku knižnicou predplateným e-zdrojom, aj z webu bez nutnosti navštívenia knižnice (všeobecne ide o problém patriaci do tzv. DOMS Digital Object Management System);
• elektronické konto čitateľa, ktoré umožní predplatiť si čerpanie služieb dodávaných po sieti;
• elektronické zasielanie avíz a informácií typu SDI;
• bezprostredný vplyv čitateľov na akvizičnú politiku a služby knižnice;
• integrovanie funkcií identifikačných preukazov (čipová karta študenta aj preukaz do knižnice).

Je jasné, že tieto veci je možné riešiť aj mimo KIS, ale tiež jen jasné, že bez spolupráce, resp. vniknutia do KIS je riešenie takýchto záležitosti pomerne neracionálne. Teda podľa môjho názoru tu z partnerstva s dodávateľom KIS vzniká istý synergický potenciál. Ten spočíva najmä v tom, že vhodný partner dodá nielen KIS pre knižnicu, ale ak s ním knižnica nadviaže aj trvalú spoluprácu, môže byť významne a výhodne nápomocný i pri riešení aktuálnych a budúcich IT úloh a výziev. V tomto kontexte by sa dalo hovoriť aj o fenoméne slobody, alebo ak chcete, aj o fenoméne v podnázve článku uvedeného „inštitucionálneho egoizmu“. Nie je tu priestor na nejaké filozofovanie, no pripomeniem len mierne upravenú starú múdrosť: „Čím viac darov prijmeš, tým viac sa vzdávaš slobody a ubúda ti aj toho inštitucionálneho egoizmu.“

4. Nakoniec o peniazoch

Všetci sme daňoví poplatníci a keďže ide o naše peniaze, treba zbystriť pozornosť. Tak ako to vlastne je? Začiatkom roku 2005, keď sa uvažovalo o pristúpení k projektu, nebolo ešte určené, ako sa budú jednotliví účastníci podieľať na financovaní projektu. No napriek tomu bolo jasné, že SNK to sama večne ťahať nemôže, najmä preto, že účastníkmi projektu nebudú len knižnice priamo financované štátom, ale aj VÚC či samosprávami. Logický rozpočtový vzorec, kde sa poplatok za používanie systému odvíja od počtu obsadených licencií (z celkového počtu 512), sa nakoniec aj presadil (pozri Vzor zmlúv medzi SNK a účastníkmi projektu, kde sa kalkuluje s cenou okolo 5 600 Sk ročne za licenciu na jedného klienta [13]). Aj keď je isté, že finálne náklady musia byť vyššie, napr. bude nutné zohľadniť nielen samotné licenčné poplatky, ale celý rad ďalších nákladov, ako sú náklady na údržbu hardvéru, odvody z hardvéru, energie, prenájmy, nevyhnutné softvérové služby, ako je správa operačného systému, firewall, antivírusová ochrana, náklady na správu databáz vrátane zálohovania atď. Abstrahujme od tohto všetkého a vezmime do úvahy len náklady za licenciu. V prípade CVTI by šlo asi o 50 licencií – 50 klientov, čo značí, že v r. 2006 by CVTI muselo vynaložiť asi 280 000 Sk. Toto je vlastne len o niečo viac ako polovica z ročných poplatkov, ktoré boli doteraz platené za BIS-C, no na druhej strane je to viac, ako sú dohodnuté ročné poplatky za používanie nového systému, podpora ktorého je zmluvne zabezpečená až do roku 2010. Takže náklady na prevádzku v rámci KIS3G a v rámci vlastného systému CVTI SR sú prakticky porovnateľné – síce nerátam železo (hardvér), ale musím pripomenúť, že to železo, za asi 300 000 Sk, je niekoľkonásobne lacnejšie ako železo potrebné pre KIS a okrem toho beží na operačnom systéme, ktorý je zadarmo (LINUX), a navyše na tom železe budú zrejme bežať aj iné aplikácie, nielen KIS.

V každom prípade tu však zostáva náklad, ktorý je nesporne navyše, a to je náklad za obstaranie KIS. V prípade CVTI SR ide o menej ako jeden milión korún, teda ak to rozpočítame na 5 rokov, ide o 200 000 ročne. Najmä v prípade menších knižníc, hoci i tam je to na zváženie, sa oddá uvažovať ešte aj o potenciálnej úspore pracovnej sily. No poznajúc slovenské reálie, aj tu by som však zostal pri zemi a radšej sa knižníc, už úspešne zapojených do KIS3G, ani nepýtal, koľko pracovníkov z titulu „implementácie“ KIS3G prepustili. Mám spoločne s vami obavu, že skôr nastal proces zháňania odborníkov napr. na pozíciu systémového knihovníka, ako nejaké čistky. No bodaj by som sa mýlil!

Namiesto záveru – 2 pohľady dopredu

Cesty CVTI SR

Vezmúc do úvahy uvedené dôvody i reálne finančné možnosti, vedenie CVTI SR nakoniec začiatkom roku 2005 definitívne rozhodlo ísť cestou obstarania vlastného systému. V priebehu 1. polroka sa podarilo systém obstarať a podpísať aj zmluvu o dodávke – no to je už iná kapitola a námet na iný príspevok. Jednoducho pozícia CVTI SR je, aspoň pokiaľ ide o automatizáciu knižničných činností, na ďalších 5 rokov jasná. Teda v zmysle podpísanej zmluvy s firmou Sefira by mala byť, už koncom roka 2005, spustená ostrá prevádzka systému DAIMON a jeho následné využívanie až do konca r. 2010. Prirodzene, že projekt KIS3G bude viac ako ostro sledovaný a je celkom možné, že za uvedené obdobie projekt dospeje, vykryštalizuje do novej príťažlivejšej podoby a CVTI SR sa opäť vráti k analýzam zo začiatku roku 2005 a bude uvažovať, čo ďalej. Treba si byť vedomý toho, že životný cyklus softvéru sa rapídne skracuje – v súčasnosti sa hovorí už o cykle 10 rokov pre jednu generáciu knižnično-informačného systému, takže uvidíme, čo bude za 5 rokov.

Cesty KIS3G

Je ťažké byť prorokom, no predsa len s vedomím, že sa dávam na veľmi tenký ľad, skúsme spolu uvažovať aj o možných scenároch projektu KIS3G. Mne sa vybavili tak tri, ale iste chápete, že neprezradím, ktorý pokladám za najpravdepodobnejší.

1. Projekt sa bezo zbytku podarí realizovať, teda za nevyhnutného predpokladu značného kapitálového posilnenia, a tým sa Slovensko stane EKT, teda Európskym Knižničným Tigrom.

2. Nadšenie pre projekt, hlavne zo strany tých, čo dávajú peniaze, postupne upadne, ale nie zas natoľko, aby projekt úplne skončil. Len sa takpovediac „politicky“ zreálni, najmä vzhľadom na dané finančné možnosti. Teda inak povedané – pri tomto scenári sa projekt poberie cestou kompromisu, ktorú naznačilo už mnou citované oznámenie firmy VTLS o uzavretí kontraktu so SNK. Teda Virtua ako základ knižničného systému SNK a súborného katalógu, katalógov a Virtua zrejme aj ako nástroj na automatizáciu menšieho počtu knižníc, ktorým sa oplatí „obetovať“ slobodu (či inštitucionálny egoizmus) a budú participovať na nie úplne dokonalom, ale nesporne funkčnom a novú kvalitu prinášajúcom systéme. [14]

3. Prídu voľby a s nimi úplne nový manažment aj s úplne novými predstavami o tom, čo potrebuje slovenské knihovníctvo. Iste chápete, že tento 3. variant sa ani len nepokúšam domýšľať, lebo tu nastupuje takzvané politické hľadisko a tam je možné, pretože sme na Slovensku, prakticky všetko – aj privatizácia knižníc.

Úplne na záver len pripomeniem, že v oblasti informačných technológii, aplikácie IT v knižniciach nevynímajúc, je podobne ako v politike možné úplne všetko. Teda vonkoncom nie je možné vylúčiť ani to, že za takých 5 až 10 rokov budeme musieť všetci (nielen CVTI SR, ale doslova všetci, teda aj SNK) dobrovoľne a s nadšením predsa len nastúpiť na spoločnú cestu - totiž na Bruselom konečne presadený projekt, nazvaný povedzme SCELP (Super Central Europan Library Projekt). My starší dúfame aspoň v to, že dodávateľom toho SCELP nebude nejaká dravá čínska firma – ako „IT“ ľudia sme síce naučení sa učiť celý život, ale predsa len – lúskať čínske manuály po päťdesiatke, to veru nie je najpríjemnejšia predstava.

Upozornenie: Uvedené názory sú názormi autora, a teda nemusia byť nutne v zhode s názormi organizácie, v ktorej pracuje.