Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.

Knižnica ako báza neformálneho vzdelávania

Čas nutný k přečtení
13 minut
Již přečteno

Knižnica ako báza neformálneho vzdelávania

0 comments

Úvod

Kultúra nie je vždy sila, ktorá určuje konanie a správanie človeka, ale je to súhrn zákonitostí, pravidiel, úzusov atď., ktorými sa konanie človeka stáva poznateľnejším, akceptovateľnejším ním samotným, ale aj celou spoločnosťou. Jednou z ciest ako možno dosiahnuť vyšší stupeň vlastnej identity je vzdelávanie, ktoré vykazuje vysokú konjunktúru zhruba od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Je to nový fenomén, ktorý ovplyvňuje aktivity súčasného človeka a núti oblasť kultúry venovať širšiu pozornosť aktívnym formám pôsobenia aj na klientelu verejných knižníc.

Chceme upozorniť na možnosti rozvoja edukačných činnosti v neformálnych vzdelávacích formách realizovaných prostredníctvom pracovníkov knižníc vo funkcii lektorov, tútorov, koučov, mentorov, inštruktorov, prípadne poradcov a usmerňovateľov. Je to moderný trend vo svete a klientela knižníc ho s vďakou akceptuje a aj primerane oceňuje. Od moderného človeka sa právom chce, aby pracoval na sebe samom viac, ako sa od neho bežne žiada a aj očakáva. Vzdelávanie je vstupenkou do budúcnosti a základným predpokladom celoživotnej zamestnateľnosti.

Kultúra v prostredí krízových javov spoločnosti

Celá Európa, samozrejme vrátane Slovenska, sa nachádza v obrovskom pohybe hľadania súradníc a vektorov pohybu v rovine politickej, ekonomickej, sociálnej a v nie poslednom rade aj kultúrnej. A o túto oblasť nám práve ide. Či sa nám to páči a či nie, kultúru akceptujeme aj ako ekonomickú kategóriu, čo sa okrem iného dnes vníma tak, že kultúra je tovar, ktorý je na trhu, možno ho ponúkať, predávať, objednávať, zatracovať, zanedbávať, likvidovať atď., lebo súčasná spoločnosť žiaľ kultúru subordinovala diktátu hospodárskej efektívnosti. Vnímame ju, a dodajme hneď na začiatku, veľmi nesprávne ako tovar z kategórie spotrebného priemyslu. Ak by ale takýto prístup spoločnosť akceptovala, potom by kultúra ako tovar mohla mať aj veľa substinventov, ako sú napr. zábavné zariadenia, parky, športy a mnohé iné štruktúry, ktoré sú na míle vzdialené primárnemu poslaniu kultúry v spoločnosti.

Základným poslaním kultúry je rozširovať poznanie, umenie, morálku, mravné normy, hodnoty, symboly, zvyky, obyčaje atď. Kultúra v modernom ponímaní je vysoko organizovaná, interne značne diferencovaná a zložito štruktúrovaná sústava, ktorá môže obsiahnuť nielen tzv. klasickú kultúru, ale aj modernú kultúru, mediálnu kultúru, sociokultúru a pod., ktorú spoločnosť vníma vo všeobecnosti ako sociálne užitočnú hodnotu.

Problém je však v tom, že súčasný človek, jeho každodenný život, sa takmer výlučne pohybuje v rovine ekonomiky a politiky. Média denne dlávia človeka politickými a ekonomickými problémami, málo kvalifikovanými a zväčša pesimisticky orientovanými prognózami, a z toho všetkého sa stále viac vytráca kultúrny a duchovný rozmer ľudskej bytosti, estetické vnímanie sveta, etika, krása a pravda. Kultúrny človek stále  hľadá rovnováhu medzi duchom a telom, medzi civilizačnými procesmi a ekonomickými problémami rastu limitovanými rozvojom hlavne techniky a technológií.

Celá Európa sa zmieta v kríze nateraz finančného sveta, prerastá do ekonomických krízových stavov, ale málo sa dnes už hovorí o tom, že čoskoro nastúpi kríza duchovného sveta človeka, lebo stále viac ľudí si uvedomuje, že súčasná vidina blahobytu v globalizovanom svete je reprezentovaná materiálnym blahobytom nenásytnej časti populácie a pre túto skupinu populácie je kultúra a jej niektoré artefakty vnímaná len ako dekoratívny prívesok.

Spoločnosť na vzťah ku kultúre reaguje rôznym spôsobom. Ak zanedbáme úplne ignorantstvo minoritnej časti obyvateľstva k tejto problematike, do úvahy prichádzajú niektoré názory a prístupy:

  • Konzumný prístup ku kultúre. Dominantným kritériom je rentabilita, inak povedané ekonomická návratnosť hodnoty pre konzumenta vzhľadom na to, čo do procesu vložil.
  • Kariérový prístup ku kultúre. Podľa tohto prístupu akceptujeme všetko, čo ľuďom prinesie úspech a posunie ich snaženie dopredu.
  • Estetifikovaným smerom orientovaný prístup ku kultúre. Je založený na prieniku ekonomického vnímania kultúry a jej estetických rozmerov. Predstaviteľom týchto názorov je napr. aj bývalý francúzsky minister kultúry J. Lang, ktorý sa podieľal na formulovaní kultúrnej doktríny EÚ. Lang sa usiloval o vnútornú prepojenosť kultúry a ekonomiky podľa zásady: „Economie et culture - même combat.“
  • Bežný, všeobecný prístup ku kultúre (Alltagskultur). Je charakterizovaný takým prístupom občana ku kultúrnemu dianiu, ktorý je adekvátny jeho možnostiam a miere úžitku.

Ukazuje sa, že tento prístup ku artefaktom kultúry je prakticisticky ladený a odráža súčasné možnosti ľudí, ktorí sú zavalení zložitými, existenčnými problémami a snahou o prežitie. V takejto konštelácií každý človek posúdi svoje možnosti, zváži alternatívy a rozhodne sa pre niektorý variant trajektórie svojho napredovania. Je to štádium, kedy sa človek musí zahľadieť do seba, aby spoznal seba samého v realite všedného dňa, ale aj vo vzťahu ku spoločnosti. Tak to bolo, je a aj bude v budúcnosti. Len pre ilustráciu uveďme, že Sokrates (asi 469 – 399 p.n.l.), veľmi významný staroveký mysliteľ, učenec a filozof svojich žiakov doma vítal nápisom: „Gnóthi seatori“, čiže „Poznaj sám seba“. Je to veľavýznamné a aj dnes aktuálne heslo.

  • Profesionálny a angažovaný prístup ku kultúre. Tento prístup je charakteristický pre časť obyvateľov, ktorí kultúru vnímajú ako významnú súčasť svojho života, bez ktorej by bol život fádny, prázdny, neúplný. Potreba reflexie kultúry a jej angažované uplatňovanie presadzuje táto majoritná časť obyvateľstva potrebou „všade prítomnosti“ kultúry v každom segmente životného diania.

Dozaista možno nájsť aj mnoho iných kritérií rozdeľovania vzťahu ku kultúre, ale každé hľadisko nabáda potrebu sebareflexie vo vzťahu ku kultúrnemu dianiu.

Celoživotné vzdelávania ako neodmysliteľná požiadavky modernej doby

Celospoločenský, ale aj ekonomický, úžitok z výsledkov vzdelávania vedie v konečnom dôsledku k osvojeniu, porozumeniu a ku zužitkovaniu nadobudnutých výsledkov poznávacieho procesu. Vzdelávanie sa preto stalo celoživotným, permanentným a kontinuálne prebiehajúcim procesom, ktorý označujeme ako celoživotné vzdelávanie. Je to významný znak súčasnej doby, ktorý sa výraznou mierou podieľa na kultivovaní človeka počas jeho celého života. Výučný list, ani maturita, ba ani vysokoškolský diplom prvého stupňa (Bc.), druhého stupňa (Mgr.) a tretieho stupňa (PhD.) nie je dnes už platným cestovným lístkom človeka až do dôchodku.

Cieľom celoživotného vzdelávania je získanie celoživotnej zamestnateľnosti človeka. Základná kvalifikácia človeka už nepostačuje, pretože je potrebné v každej profesií ho rozširovať, doplňovať, inovovať, obohacovať o nové prvky, o nové poznatky, skúsenosti a zručnosti. A to všetko sa dá realizovať len prostredníctvom neustáleho vzdelávania, za ktoré by mal cítiť osobnú zodpovednosť každý človek tejto spoločnosti. Deje sa prostredníctvom a využívaním rôznych možností, a to buď cestou vzdelávacích inštitúcií, ktoré fungujú v rámci vzdelávacieho systému, alebo aj mimo neho.

Potrebu celoživotného vzdelávania uznáva dnes bez výhrad každý človek, organizácia i politická sfére v takmer každom štáte sveta. Problémom však je spôsob akým možno vzdelávanie poskytovať a realizovať tak, aby bolo prístupové pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Centrom vzdelávania sú dnes už nielen školy všetkých typov, stupňov a špecializácií, ale sú to rôzne spolky, kluby, knižnice, divadlá, múzeá, galérie, kultúrne centrá, ale aj edukačné aktivity úradov, inštitúcií alebo centier súkromného sektora.

Veľa ľudí sa domnieva, že snaha akcentovať a požadovať od každého človeka potrebu celoživotného vzdelávania je módna požiadavka dnešnej doby. To nie je pravda. Už učiteľ národov, veľký humanistický mysliteľ, filozof, autor významných diel, polyhistor, reformátor a predovšetkým pedagóg Jan Amos Komenský (1592 – 1670) vo svojej knihe „Pampaedia“ navrhol a propagoval myšlienku, ciele, prostriedky a úlohy celoživotnej výchovy a vzdelávania človeka. Komenský nezdôrazňoval len potrebu rozumovej výchovy človeka, ale najmä rozvoj jeho osobnosti, formovanie charakteru, kultúry prejavu a konania.

Celoživotné vzdelávanie prirodzene zarezonovalo aj v novodobej histórií. V celom rade svetových konferencií sa sformulovali stratégie celoživotného vzdelávania s cieľom forsírovať u ľudí schopnosť „učiť sa učiť“, a to všetko hlavne preto, aby bol každý občan štátu schopný prevziať plnú zodpovednosť za seba a za svoj osobnostný rozvoj.

Formy a možnosti vzdelávania v súčasnosti

Existuje niekoľko kritérií podľa ktorých možno rozdeliť vzdelávanie a jeho formy. Uvedieme aspoň jedno, a to najbežnejšie delenie.

  • 1. Formálne vzdelávanie. Zabezpečujú ho vzdelávacie inštitúcie (školy) s presne vymedzenou funkciou, poslaním, cieľmi, obsahom, prostriedkami, spôsobmi hodnotenia a s rámcovým legislatívnym ohraničením tak, aby saturovali politické, ekonomické, sociálne a kultúrne potreby i tradície spoločnosti. V oblasti kultúry je táto oblasť dokonale zabezpečovaná na mnohých slovenských vysokých školách a to štátnych, súkromných i cirkevných.
  • 2. Neformálne vzdelávanie. Realizuje sa popri hlavných vzdelávacích prúdoch, a nie je ukončené vydaním oficiálneho dokladu vo forme vysvedčenia. Neformálne vzdelávanie poskytujú:
    • Osvetové inštitúcie, ako sú: knižnice, múzeá, galérie, kultúrno-osvetové zariadenia, kluby, miestne strediská vzdelávania, botanické a zoologické záhrady a prípadne obdobné iné organizácie.
    • Zamestnávateľské inštitúcie a to: v štátnom, družstevnom, súkromnom alebo cirkevnom sektore, v konkrétnom odvetví, rezorte, alebo pracovisku.
    • Záujmové organizácie, napr. charitatívne, cirkevné, umelecko-kultúrne a podobne.
    • Občianske združenia s profesionálnou orientáciou.
    • Amatérske spolky a iné registrované celky.
  • 3. Informálne vzdelávanie. Je to mimovoľné vzdelávanie realizované bez predchádzajúceho zámeru využívajúce náhodné príležitosti riešenia, problémov a reálnych situácií, čím si človek rozširuje svoje poznatky ich reflektovaním, osvojovaním a zabudovávaním do vlastnej databázy poznatkov.

Spoločensko-ekonomické zmeny na každom kroku forsírujú potrebu neustáleho vzdelávania. Vo vyspelých krajinách je vzdelanosť ľudí nástrojom lepšieho uplatnenia na trhu práce. Vysoká mobilita pracovnej sily je generovaná aj požiadavkami na zvládnutie najnovších technických, technologických a vedeckých poznatkov s preukázateľným stupňom dosiahnutej kvalifikácie. Lenže skutočnosť u nás je žiaľ iná a priepastne rozdielna. Stále viac absentuje u ľudí pocit zodpovednosti, ktorý sa celkom dobre snúbi s prospechárstvom, neporiadnosťou, diletantizmom, s presadzovaním osobných, skupinových, finančných a mocenských záujmov, ktoré zo svojho operačného priestoru vytláčajú nezávislé a kvalifikované pracovné sily, schopné posúvať dopredu pozitívne hodnoty spoločnosti.

Nemožno však rezignovať. Je potrebné konať a aktivizovať duchovné aktivity obyvateľstva, ktoré by sa nemali podriaďovať ideologicky orientovaným zákonitostiam trhu, inak povedané tým subjektom, ktoré majú moc, peniaze a príležitosti najmä na nekvalifikované rozhodovanie. Obranným valom proti týmto negatívnym tendenciám môže byť zvyšovanie kultúrneho povedomia občanov cestou ďalšieho vzdelávania.

Neformálne vzdelávanie organizované štátnymi inštitúciami

Zabezpečujú ho štátne orgány, rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré plnia legislatívne, obsahové, koncepčné, riadiace, evalvačné a informačno-komunikačné úlohy a to cestou štátnych, regionálnych, obecných, ale aj podnikateľských orgánov a inštitúcií, ich vzdelávacích aktivít, výskumu, ale aj metodického riadenia. V tomto smere sa utvára pre oblasť celoživotného vzdelávania obrovský operačný priestor pre knižnice všetkých typov, pre múzeá, galérie, osvetové strediská, divadlá, hvezdárne atď. Uvedené inštitúcie majú vo svojej náplni práce okrem mnohých iných úloh aj úlohy vzdelávacieho charakteru.

V knižniciach je k dispozícií pre aktívnu vzdelávaciu činnosť veľký aparát vzdelaných, skúsených a veci znalých pracovníkov, ktorí majú navyše k dispozícií solídnu základňu, dobre vybavené a bezproblémovo prístupné priestory pre individuálne konzultácie a rôzne iné formy vzdelávacích a poradenských činností. Pracovníci knižníc v pozícií lektorov celoživotného vzdelávania disponujú ďalším významným prvkom, a to je znalosť miestnych pomerov, individuálnych potrieb a záujmov občanov a podobne. Veľa pracovníkov knižníc spĺňa ďalší predpoklad a to, že majú primerané vzdelanie.

Pre lepšiu predstavivosť uvádzame údaje zo Štatistického prehľadu činností knižníc v Slovenskej republike za rok 2010, ktoré vydala Slovenská národná knižnica v Martine v roku 2011.

Tab. č. 1 - Počet zamestnancov v knižniciach
Tab. č. 1 – Počet zamestnancov v knižniciach (podľa typu) v rokoch 2009 a 2010

Celkovo došlo v knižničnom systéme SR k úbytku 171 zamestnancov knižníc oproti roku 2009. Z toho 63 ubudlo vo verejných knižniciach, 22 v špeciálnych, len v akademických knižniciach bol prírastok o 9 zamestnancov. Najväčší podiel pracovníkov je v sieti verejných knižníc 43 %, najmenší počet zamestnancov uviedli školské knižnice 6%. Čo signalizuje veľmi nízky úväzok na prácu v knižnici, prípadne veľký počet stagnujúcich knižníc, ktoré nevykonávajú knihovnícku činnosť. Všetky typy knižníc sú personálne poddimenzované.

Tab. č. 2 - Zamestnanci verejných knižníc
Tab. č. 2 – Zamestnanci verejných knižníc (regionálne knižnice, reg. knižnice s krajskou pôsobnosťou, mestské knižnice, obecné knižnice) v roku 2010 podľa krajov

Celkový počet zamestnancov sa opäť znížil, v roku 2010 až o 63 zamestnancov knižníc na 1513. Z nich vykonávalo knihovnícke činnosti 1274 zamestnancov, čo bol pokles o 20. Pribudli zamestnanci knižníc s vysokoškolským knihovníckym vzdelaním o 12 na 104. Iné vysokoškolské vzdelanie malo 174 zamestnancov, čo bol nárast o 19. Stredoškolské knihovnícke vzdelanie malo 696 zamestnancov, čo predstavuje úbytok o 32.

Tab. č. 3 - Zamestnanci vedeckých knižníc
Tab. č. 3 – Zamestnanci vedeckých knižníc v roku 2010

Celkový počet zamestnancov vo vedeckých knižniciach na Slovensku v roku 2010 bol 874. Z nich vykonávalo knihovnícke činnosti 632 zamestnancov. Zamestnancov s vysokoškolským knihovníckym vzdelaním bolo 153, iné vysokoškolské vzdelanie malo 199 zamestnancov, stredoškolské knihovnícke vzdelanie malo 187 zamestnancov. Pracovníci knižníc môžu v tomto procese preto vystupovať v rôznych postaveniach, napr. ako poradcovia, tútori,  navigátori, lektori ... podľa toho, či na túto činnosť majú chuť, motiváciu, schopnosti, vedomosti, životné skúsenosti a primerané vzdelanie.

Celoživotné vzdelávanie prirodzene vyžaduje voči klientom rôzny prístup, pretože veľkú úlohu tu zohráva sebapôsobenie klienta, vplyv sociálneho prostredia, jeho vzdelanosť, ale najmä ochota učiť sa. Vonkajšie prostredie je zložité a knižnice nie sú dnes jedinými inštitúciami, ktoré môžu človeku poskytovať vzdelávacie a poradenské služby, ovplyvňovať optimálny rozvoj jednotlivca a rešpektovať pritom jeho individuálne dispozície a stimulovať jeho vôľu stať sa vzdelanejším človekom, vnútorne integrovanou a moderne orientovanou osobnosťou.

Knižnice, podľa svojej veľkosti a vybavenosti môžu poskytovať veľmi veľa služieb, ale zatiaľ dosť často chýbajú služby poskytujúce aj istú formu edukačného servisu. V prevažnej miere pravdepodobne pôjde o usmerňovanú formu sebavzdelávania, v ktorom klient konzultuje s pracovníkom knižnice svoj sebavzdelávací program. Sebavzdelávanie je typické tým, že si klient sám určí ciele, ktoré chce dosiahnuť, vyberá si témy, volí metódy, štúdia, sám seba motivuje, ale aj riadi, kontroluje a hodnotí výsledky, ktoré dosiahol, spokojnosť a adekvátnosť vynaloženého času a prostriedkov.

Je potrebné odpovedať ešte na otázku, prečo sa chcú ľudia venovať intenzívnejšie sebavzdelávaniu teraz, keď je doba plná zvratov, ekonomických turbulencií a neistôt a navyše majú prístup k internetu. Ľudia často hľadajú svoju trinástu komnatu, aby aspoň myšlienkami prešli a unikli do iného sveta, aby sa oslobodili od vonkajších deprimujúcich vplyvov a procesov, ktoré ich dlávia. Chcú unikať zo sveta neistoty v zamestnaní, možnej nezamestnanosti, hypotékovej tiaže, rastúcich cien energií, služieb, možno aj rodinných problémov atď.

Naučiť sa viac, vedieť viac, znamená byť istejší v rozhodovaní, konaní, jednaní, znamená to aj poznať cenu vlastnej osobnosti, lepšie vidieť svoje šance v pracovnom prostredí a podobne. Vzdelávaním človek zdokonaľuje svoje prednosti, má lepšiu šancu presadiť sa a uspieť, nestratiť príležitosti na sebauplatnenie a vedieť sa uplatniť silou svojej osobnosti, svojho intelektu, vedomosťami, znalosťami a spôsobilosťami.

Knižničný pracovník môže fungovať nielen ako vzdelávateľ, ale aj ako poradca napr. tým, že poskytuje klientom cenné informácie, pomáha vyberať a navigovať cesty ku vzdelávaniu, odporúča jeho možné iné riešenia a cesty atď. Knižnica ako inštitúcia by mala prostredníctvom svojich odborných pracovníkov zabezpečiť ľahší prístup ku kvalitným informáciám a adresnejšie poradiť lepšie ako všadeprítomný internet, ktorému vždy chýba teplý, vrúcny a osobný prístup.

Výchovno-vzdelávacie, teda edukačné aktivity verejných knižníc môžu mať aj spätný účinok, ak z tých najvernejších a najlepších účastníkov edukačných aktivít sa napokon stanú dobrí externí lektori knižnice, ktorí budú ďalej generovať nové a nové edukačné programy pre klientov knižnice. Kvôli úplnosti musíme uviesť ešte ďalšie vzdelávacie možnosti, ktoré poskytujú aj iné sektory pre verejnosť.

Záver

Z tohto obrovského súboru problémov sme vybrali jednu, relatívne uzavretú oblasť verejných knižníc, a z tejto množiny, pomerne malú podmnožinu asistencie a servisného pôsobenia knižníc a ich pracovníkov v oblasti neformálneho vzdelávania občanov. Možno náš podnet zapôsobí rozvojovými impulzmi na pracovníkov tých knižníc, ktorí túto činnosť už vykonávajú a majú rezervu, ale hlavne na tých spolupracovníkov, ktorí chcú tieto služby začať rozvíjať. Svojou činnosťou takto prispejú k posilneniu úsilia zmeniť hodnotový systém človeka a jeho vzťah k práci, k prostrediu, ale aj sebe samému.

Literatúra:
  • DRUCKER, P., F.: Výzvy managementu pre 21.století. Praha, Management Press, 2001
  • GAŽOVÁ, V.: Súradnice kultúry. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metóda, 2003
  • GAŽOVÁ, V.: Perspektívy kulturológie. Bratislava, Acta Culturologica č. 10, 2003
  • PALÁN, Z.: Základy andragogiky. Praha, Vysoká škola J. A. Komenského, 2003
  • PROKOPENKO, I., KUBR, M. a kol.: Vzdelávaní a rozvoj manažerů. Praha, Grada, 1996
  • PRUSÁKOVÁ, V.: Základy andragogiky I. Bratislava, Gerlach Print, 2005
  • ŠVEC, Š.: Základné pojmy v pedagogike a andragogike. Bratislava, IRIS, 2002
  • TUMA, M.: Manažment kultúry. Bratislava, Národné osvetové centrum, 2000
  • TUMA, M.: Marketing v kultúre. Bratislava, Národné osvetové centrum, 2003
  • KILÁROVÁ, I. :Štatistický prehľad činností knižníc v Slovenskej republike za rok 2010. Martin, SNK, 2011
Hodnocení: 
Zatím žádné hodnocení
TUMA, Miroslav a POLÁKOVÁ, Ivana. Knižnica ako báza neformálneho vzdelávania. Ikaros [online]. 2013, ročník 17, číslo 4 [cit. 2019-10-22]. urn:nbn:cz:ik-14067. ISSN 1212-5075. Dostupné z: http://ikaros.cz/node/14067

automaticky generované reklamy
registration login password