Život a dielo Thomasa A. Sebeoka
Úvod
Otázka: „Prečo písať o živote, či práci niekoho, koho väčšina vedeckej obce nepozná?“ Odpoveď je jednoduchá – preto, lebo Thomas A. Sebeok bol významnou osobnosťou, ktorá bezpochyby patrí k tým najväčším predstaviteľom semiotiky 20. storočia. Ako uvidíme nižšie v texte, jeho profesionálnu dráhu ovplyvnilo niekoľko učencov, ktorí umocnili jeho túžbu po poznaní v širšom kontexte jazyka. Táto túžba ho zaviedla do rôznych oblastí vedy, ako napr. lingvistiky, semiotiky, kybernetiky, psychológie, etológie, antropológie a biológie, čo ho priviedlo v 60-tych rokoch k vytvoreniu interdisciplinárnej oblasti vedy – zoosemiotiky, ktorou vytvára premostenie medzi etológiou a semiotikou. Sebeok bol taktiež pri zrode biosemiotiky, ktorej sa dnes s obľubou venujú aj biológovia, nielen lingvisti.
Ďalšou odpoveďou na úvodnú otázku môže byť aj skutočnosť, že v českej a slovenskej vedeckej literatúre je len kde-tu nejaká zmienka o tom, že sa zaoberal znakmi v komunikácii zvierat (napr. Černý, 1996; Černý a Holeš, 2004; Markoš, 2010; Doubravová, 2002; Pokorný, 2010; Bičkoš, 2002). Týmto naším krátkym príspevkom sa aspoň sčasti pokúsime tento nedostatok napraviť a poukázať na to, kto vlastne Thomas Albert Sebeok bol a čomu sa vo svojej profesionálnej dráhe venoval.
Život T. A. Sebeoka v kocke[1]
T. A. Sebeok sa narodil 9. 11. 1920 v hlavnom meste Maďarska – Budapešti. Po úspešnom ukončení prestížneho gymnázia ho jeho otec poslal v roku 1936 na štúdium angličtiny na školu sv. Magdalény v Cambridgi [2], a to z dvoch dôvodov: prvým bola akási predtucha, že ju raz jeho syn bude potrebovať pre ďalšie štúdiá a tým druhým dôvodom bola blížiaca sa vojna. Štúdium angličtiny ho natoľko ovplyvnilo, že jeho profesionálne zameranie sa upriamilo na expandujúci odbor – lingvistiku. Počas štúdia sa zoznámil s významným anglickým literárnym kritikom I. A. Richardsom, ktorý pôsobil na spomínanej škole. V tom čase spolupracoval Sebeok s ďalším významným anglickým lingvistom a filozofom, Ch. K. Ogdenom. Spolu napísali významné dielo o význame významu [3], ktoré dá sa povedať, že podstatne zasiahlo Sebeokovo nazeranie na jazyk. Ešte počas štúdia tu pracoval na preklade svetovo známej práce nemeckého biológa Jacoba von Uexkülla s názvom Theoretische Biologie [4], ktorá sa stala kľúčovou pre jeho pôsobenie v Severnej Amerike a pre globálny vývin semiotiky, nakoľko americkí lingvisti nemali dovtedy o semiotiku záujem.
Po roku štúdia v Anglicku odišiel študovať do Ameriky na Univerzitu v Chicagu. Tu sa zoznámil s významným americkým logikom a lingvistom Ch. Morrisom, ktorý ho na kurze semiotiky uviedol do krás tejto vednej disciplíny, čo ovplyvnilo jeho profesionálnu dráhu. Po ukončení štúdia na Univerzite v Chicagu v roku 1943, odišiel na Univerzitu v Princetone, kde sa pod vedením Romana Jakobsona venoval lingvistike a v roku 1945 získal doktorát. Po celý život si však uchoval vrelý vzťah k Chicagu, o čom svedčí jeho často opakovaný výrok: „Titul som získal na Univerzite v Princetone, ale vzdelanie som získal na Univerzite v Chicagu.“[5] Po tom, ako sa stal štátnym občanom USA, začal ako 24-ročný pracovať na Univerzite Indiana v Bloomingtone, kde pracoval až od dôchodku.
Počas svojej profesionálnej dráhy, ako mladý začínajúci lingvista, pracoval na rôznych projektoch pod vedením R. Jacobsona [6]. Neskôr založil spolu s R. Dorsonom Inštitút Folkloristiky a Stith Thompsonov letný inštitút plne reformoval a pretvoril na plne kvalifikovaný vedecký folklórny odbor, ktorý bol v tom čase prvým v USA. Svoj profesionálny záujem plne nasmeroval na semiotiku, v ktorej si rozvinul biologický spôsob myslenia. To mu pomohlo nahliadať na semiotiku v trochu širšom kontexte – globálne na celý svet, nielen ako na nástroj ľudskej kultúry, ale aj zvieracej a rastlinnej ríše. Výrazne sa pričinil o rozvoj semiotiky vo svete, o ktorú dovtedy nebol až taký veľký záujem. V roku 1963, v období veľkého záujmu o etológiu, Sebeok napísal prehľad o používaní znakov u živočíchov a použil termín „zoosemiotik“, ktorým označil interdisciplinárny odbor – premostenie medzi semiotikou, etológiou a zoológiou. Počas svojej kariéry organizoval a zúčastňoval sa na svetových sympóziách, kde diskutoval s poprednými lingvistami, semiotikmi a biológmi o význame znakov v živote zvierat (ako boli napr. J. Deely, U. Eco, S. Petrilli, A. Ponzio, J. Hoffmeyer, K. Kull, M. Barbieri, D. Martinelli, S. Brier, M. Danesi a ďalší).
Mnoho jeho prác bolo preložených do viacerých jazykov – nemčiny, francúzštiny, taliančiny, portugalčiny, poľštiny, ruštiny, rumunčiny, maďarčiny, fínštiny, nórčiny, hebrejčiny, čínštiny, japončiny, vietnamčiny. Žiaľ, slovenského či českého prekladu sa zatiaľ nedočkala žiadna z jeho prác.
Dielo T. A. Sebeoka
Celoživotné dielo prof. Thomasa A. Sebeoka možno rozdeliť do dvoch etáp: 1. staršie obdobie a 2. mladšie obdobie.
V staršom období sa autor etabluje priekopníckymi prácami najskôr na poli lingvistiky a potom na poli biologických a semiotických vied. Zaviedol nový pojem v oblasti semiotiky, čím otvoril nové možnosti pre skúmanie znakov; toto obdobie možno charakterizovať ako udomácňovanie pojmu „zoosemiotika“, čo vyvrcholilo začiatkom 70-tych rokov vydaním monografie o zoosemiotike. Nepridŕžal sa striktne len Peirceových troch typov znaku, ale pridal ďalšie, ktoré sa u živočíchov vyskytujú.
V mladšom období už autor písal práce vyznačujúce sa zrelosťou a návratom k semiotike v rámci univerza, k tzv. globálnej semiotike. Keď prejdeme celým prierezom jeho výskumu znakov u zvierat a ľudí, môžeme pozorovať, ako prešiel od klasickej semiotiky k zoosemiotike, ďalej biosemiotike, až nakoniec skončil u globálnej semiotiky.
1. Staršie obdobie
Prvou významnou prácou bola spomínaná recenzia troch kníh „Communication among Social Bees; Porpoises and Sonar; Man and Dolphin“ (1963), publikovaná v periodiku „Language“. Túto prácu možno považovať za prelomovú, nakoľko sa v nej objavujú nové poznatky a názory na komunikáciu zvierat. Veľký rozmach zaznamenáva význam znaku, keď rakúsky vedec a laureát nobelovej ceny Karl von Frisch dekódoval včelí „tanec“. Zistil, že si tak odovzdávajú informácie o polohe a množstve potravy vzhľadom na polohu slnka alebo zemskú príťažlivosť. Autor tu opisuje s akým úžasom lingvisti sledovali vysvetľovanie semiózy u včelstiev, vysvetľovanie znakov-symbolov. Boli aj takí, ktorí to považovali z hľadiska ľudskej komunikácie za vedecké podobenstvo. Sebeok ďalej hovorí, že včelí tanec môžeme z antropologického hľadiska označiť ako primitívny vzorec správania [7]. Napríklad Kroeber sa vo svojej práci snažil vysvetliť rozdiel medzi znakmi a symbolmi a skúmal, či zo strany včiel ide skutočne o znakovosť alebo len o akúsi pseudosymboliku.
Podobne ako u včiel, pozorovali vedci komunikáciu aj u morských cicavcov, konkrétne u sviňúch, ktoré pomocou rôzneho piskotu, škripotu a iných zvukov odrážajúcich sa od okolitých predmetov vo vode, dokážu dekódovať, či ide o potravu alebo nejakého predátora. Iná situácia je u delfínov. Tie využívajú na komunikáciu viac znakov než sviňuchy, napríklad rôzne typy pískania a hvizdotu.
Všetky tieto nové poznatky Sebeoka utvrdili v jeho názore, že prítomnosť znakov v živočíšnej ríši je evidentná. Na konci svojej recenzie hovorí o zoosemiotike toto: „The term zoosemiotics – constructed in an exchange between Rulon Wells and me – is proposed for the discipline, within which the science of signs intersects with ethology, devoted to the scientific study of signaling behavior in and across animal species.“ [8]
Veľmi významnou a prelomovou prácou bol článok o komunikácii zvierat, „Animal Communication“ (1965) publikovaný v prestížnom vedeckom periodiku Science. V úvode hovorí o pôvode slova „semiotic“, považuje ho za ekvivalent k symptomatológii, a ktorý bol koncom 17. storočia zavedený do filozofického diskurzu anglickým filozofom a lekárom J. Lockom na označenie jednej vetvy zo súčasnej vedy ako doktríny znaku. Ďalej tu spomína Ch. S. Peirca, ako skutočného zakladateľa semiotiky, potom Ch. Morrisa a R. Carnapa. Obaja, ako Morris tak i Carnap, používali na označenie semiotiky slovo „semiotic“. Antropologička M. Mead navrhla používať plurálovú formu pojmu „semiotics“. Tento termín lepšie vystihuje komunikácie všetkých foriem v kontexte ľudského užívania označenia, v ktorom sú organizované transakčné systémy zahrňujúce všetky zmysly [9]. Dôležité však je, že tu hovorí o pojme zoosemiotika (angl. pl. „zoosemiotics“) v kontexte s etológiou. Autor píše, že tento termín vykryštalizoval z priesečníka semiotiky a etológie [10]. V ďalších odstavcoch autor opisuje modely komunikačných sietí, úlohu kanálu, odosielateľa a adresáta, zaoberá sa kódom a správou, ktoré sú prejavom predovšetkým sociálnych živočíchov a človeka. Ďalej v práci píše o úlohe a dôležitosti kontextu správy.
Ďalšou významnou prácou bol článok s názvom „Zoosemiotics“ (1968), ktorý bol publikovaný v časopise American Speech. Sebeok tu zdôrazňuje svoj prínos predchádzajúcej práce, v ktorej použil endocentrické slovo „zoosemiotika“. Prízvukuje význam predpony zoo-, ktorá sa môže spájať s názvami iných odvetví, ako ekológia (zoo-ekológia), geografia (zoo-geografia), semiotika (zoo-semiotika) atď. Opäť spomenul, že John Locke ako anglický filozof a lekár uviedol názov semiotics vo forme slova semiotic v anglickej filozofickej rozprave, čím sa stal vlastne predchodcom odboru dnešnej vedy, tzv. doktríny znakov. Predtým sa tento názov používal výhradne v medicínskej teórii symptómov.
V ďalšom odstavci Sebeok referuje o počiatočných negatívnych reakciách z vedeckých radov, na voľnú, teda neviazanú formu výslovnosti predpony „zoo“ ako [zu:]. Aby predišiel ďalším negatívnym vyjadreniam k názvu zoosemiotics, Sebeok napísal vysvetľujúci príspevok o zoosemiotike do časopisu Science (1965), kde píše:
“In my own work, I have chosen to call this field 'zoosemiotics,' partly to avoid using an unwieldy phrase where a single term will do, but more positively, to emphasize its necessary dependency on a science which deals, broadly, with coding of information in cybernetic control processes and the consequences that are imposed by this categorization where a living animal is the transcoder in a biological version of the traditional information-theory circuit.”[11]
Sebeok v závere práce poznamenáva, že v roku 1967 publikoval jeden článok vo francúzštine, kde sa objavil preklad anglického tvaru slova „zoosemiotics” vo francúzskej mutácii ako „zoosémiotique”. Ďalej píše, že sa pojem zoosemiotika objavil aj v českom psychologickom časopise v češtine, v maďarčine v maďarskom lingvistickom časopise ako „zoosemiotika“, v polštine v poľskom filozofickom časopise ako „zoosemiotyki”, v nemčine ako „Zoosemiotik“ a v taliančine ako „zoosemiotica“.
Tieto zásadné práce 60-tych rokov vyústili do ukotvenia zoosemiotiky vo vede, najmä semiotiky a biológie a začiatkom 70-tych rokov prof. Sebeok vydal 3 monografie o znaku a jeho úlohe v komunikácii. Prvou knihou o zoosemiotike a komunikácii zvierat je 189 stranová monografia s názvom „Perspectives in Zoosemiotics“ (1972), ktorá je členená do 9-tich kapitol. Prvých 6 kapitol venuje prevažne komunikácii a evolúcii znaku, chemickým znakom a v 6. kapitole sa zamýšľa nad cieľmi a limitmi komunikácie živočíchov [12]. Sebeokovi tu nejde o propagáciu peircovského znaku v klasickom ponímaní, ale na základe doterajších poznatkov o správaní človeka a zvierat, chce poukázať na oprávnenosť zavedenia termínu „zoosemiotika“. Poukazuje tu na nezmyselnosť hromadenia obrovského množstva jazykových dát – kvôli hľadaniu univerzálií, ktoré mali pravdepodobne slúžiť na rekonštrukciu vyhynulých jazykov, či objavenie prapôvodného alebo dokonalého jazyka.
Ďalej v texte zdôrazňuje, že je nevyhnutné rozlišovať medzi antroposemiotickými systémami a ostatnými zoosemiotickými systémami. Sebeok upozornil na víziu nového prekvapivého rozmeru a síce na konvergenciu genetiky a lingvistiky poznamenajúc, že obe tieto vedy sa javia byť autonómnymi, napriek tomu však aj sesterskými disciplínami na širšom poli komunikačných vied, k čomu prispieva aj zoosemiotika. Sebeok tak usudzuje na základe poznatkov o genetickej terminológii, ktorá je plná výrazov prevzatých z lingvistiky. Posledné 3 kapitoly sú zamerané na samotnú zoosemiotiku ako paradigmu vied – semiotiky, psychológie, anatómie, neurofyziológie, psychológie, zoológie, etológie, antropológie a genetiky, ktoré sú potrebné pre štúdium a pochopenie fungovania komunikačných procesov na rôznych úrovniach životných prejavov. Autor sa zamýšľa nad uvedenými vedami a konštatuje, že je lepšie zahrnúť ich pod interdisciplinárnu zoosemiotiku. Ide o čiste pragmatický záver, nakoľko uvedené náuky majú spoločný cieľ výskumu – človeka – „jedinečnú“ entitu v celom vesmíre.
Doktrína znakov
Ďalšou obsiahlou prácou je „Contributions to the Doctrine of Signs“ (1976), ktorú venoval pamiatke svojho učiteľa Ch. Morrisa. Monografia je členená do 11-tich kapitol, z ktorých prvé štyri kapitoly venuje samotnej semiotike. V úvode vysvetľuje, že mu nejde o vytvorenie novej teórie či vedy, ako si to mnohí vysvetľujú, ale že týmto názvom chce lepšie vystihnúť to, o čo ide v tradičnej semiotike v duchu Locka a Peirca. Pre Locka bola doktrína len systémom zásad, ktoré voľne konštituujú poznanie.
Ďalej píše, že Ch. S. Peirce predefinoval Lockov termín na „doktrínu znakov“, ktorý bol výborným logikom a zakladateľom semiotiky. Peircov termín – doktrína znakov – označuje, či predstavuje znak všetkých znakov používaný vo „vedeckom“ myslení, teda inteligenciu schopnú učiť sa zo skúsenosti [13]. Máme za to, že Peirce vychádzal z epistemologického uvažovania o jedinečnosti postavenia človeka v prírode a vesmíre vôbec, o čom svedčí aj jeho odmietavý postoj voči Descartovej karteziánskej filozofii [14]. Tento jeho postoj vyzdvihol Ch. Morris, ktorý sústredil problém semiotiky na rozlíšenie znakov medzi správaním zvierat a človeka [15].
V doktríne znakov sa Sebeok obmedzuje len na semiózu medzi živými systémami, ale nevylučuje možnú semiózu aj medzi inými systémami (organickými a anorganickými), dokonca ani mimozemskú komunikáciu, ktorá je zatiaľ bez odozvy. V ďalšom štúdiu komunikácie sa Sebeok nepridŕža striktne Peircovej koncepcie magického trojčíslia znaku [16], ale posúva ich počet ďalej na šesť druhov. Zaoberá sa aj problematickou klasifikáciou znakov z hľadiska vnímania sveta, nakoľko nie je ľahké nájsť jednotu v ich chápaní a hodnotení, a že kritériá na hodnotenie by mali vychádzať z komplexnej kategorizácie celého komunikačného systému, najmä významu znaku [17]. Podľa neho je dôležité vedieť, čo znak označuje v procese komunikácie a akými komunikačnými kanálmi informácia pôjde od vysielača k prijímateľovi. Zaoberá sa aj otázkami lži a vykrúcania (vyhýbanie sa pravde). Podľa lingvistu Sturtevanta bol jazyk vymyslený kvôli lži. Do určitej miery mal pravdu, čo potvrdzuje aj Eco, ktorý hovorí vo svojej slávnej knihe Teória semiotiky (2009), že: „Semiotika je vlastne disciplína študujúca všetko, čo môže byť použité pri klamstve“ [18].
Na konci tejto knihy autor sumarizuje stav semiotiky v Amerike a v Európe. Hovorí o rôznych vedcoch a popularizátoroch semiotiky, ako boli Locke, Peirce, Ogden a Richards, ale hlavne jeho učiteľ Ch. Morris. Z európskych to boli Kowzan, Bouissac, Todorov a tiež český divadelný semiotik I. Osolsobě.
Obzvlášť významnou prácou, v ktorej sa opisujú komunikačné systémy a znaky u vybraných tried živočíchov, bola pre našu dizertačnú prácu rozsiahla monografia s názvom „How Animals Communicate“ (1977), ktorú prof. Sebeok editoval [19]. Menovaná práca predstavuje súborné dielo, ktoré má 38 kapitol a člení sa na tri časti. Prvá časť pojednáva o teoretických otázkach komunikácie, ako napríklad fylogenéza jazyka, správanie sa zvierat pri komunikácii, bunečná komunikácia, evolúcia a ontogenéza komunikácie. Druhá časť opisuje komunikačné mechanizmy, ktorými môžu byť chemické (feromóny), optické (bioluminiscencia), dotykové (teplo, mechanika a elektrina), akustické (zvuk a ultrazvuk). Posledná, tretia časť (špeciálna zoosemiotika) predstavuje vlastnú zoosemiotiku, ktorá skúma komunikačné mechanizmy u vybraných skupín živočíchov, ako napríklad u chobotníc, slimákov, hmyzu, rýb, obojživelníkov. U nižších živočíchov prevládajú prevažne chemické, optické a dotykové komunikačné mechanizmy, zatiaľ čo u evolučne vyšších živočíchov (plazy, vtáky a cicavce) prevládajú najmä akustické mechanizmy. Najzaujímavejšou skupinou sú primáty a morské cicavce, ktoré žijú vo veľkých spoločenstvách. U nich sa vyvinuli rôzne komunikačné prostriedky, ktoré súvisia s kogníciou a emóciami. Avšak ako autor sám niekoľkokrát zdôraznil, u žiadneho druhu sa nevyvinul taký dokonalý komunikačný systém, akým je jazyk.
V ďalších monografiách Sebeok opakovane píše o slove zoosemiotika, akoby analyzoval svoje postoje v otázkach zoosemiotiky, či semiotiky ako takej. Keďže sa daná téma opakuje vo viacerých jeho publikáciách možno konštatovať prechod samotným znakom v semiotike. Nasledujúca publikáciia „The signs & Its Masters“ (1979) je rozdelená do dvoch častí (tj. spolu do 16-tich kapitol). Prvá časť pojednáva o znaku a semióze prebiehajúcej v prírode a v kultúre, ktorá by mala človeku pomôcť oprostiť sa od klasického chápania znaku a dať väčší dôraz na význam, ktorý je z pohľadu autora dôležitejší. Dôležitosť určenia/prisúdenia významu znaku má z hľadiska filozoficko-lingvistického u Sebeoka prioritu, čo ilustroval na zoosemiotických komponentoch v ľudskej komunikácii, a na ekumenikalizme v semiotike. Zaoberá sa myšlienkou presvedčiť ostatných semiotikov a lingvistov navždy opustiť Saussurovskú teóriu dichotómie znaku.
V druhej časti svojej knihy autor uviedol „majstrov“ znaku, ktorí výrazne prispeli k jeho poznaniu. Patrili k nim Jakob von Uexküll, Gyula Laziczius, Roman Jacobson, John Lotz, Charles S. Peirce a i.
2. Mladšie obdobie
Kniha "A Sign is Just a Sign" (1991) je vecným konštatovaním autora, čím vlastne znak je a kde všade v živote môže byť prítomný. Jej obsah je členený do 15 kapitol. Prvá kapitola opäť pojednáva o doktríne znakov obdobne ako v predchádzajúcich knihách [20] - o histórii a význame znakov. V ďalšej 2. kapitole pojednáva o komunikácii ako o usporiadanom prepojenom systéme, ktorý je hlavným atribútom života. Opisuje tu zdroje znakov a kanály, ktorými komunikácia prebieha či už na makrobiálnej alebo mikrobiálnej úrovni. Kapitola 3. a 4. je o vlastnej semiotike a o návrate k nej. V ďalšej kapitole (5. kapitola) sa zaoberá otázkou o zmysle jazyka v primárnom a sekundárnom modelovom systéme v semióze jazyka. Na Morleyovom trojuholníku determinuje šesť komunikačných faktorov, ktoré ovplyvňujú samotnú komunikáciu.
Vzťah medzi lingvistikou a semiotikou vykresľuje 6. kapitola, kde lingvistika je deskriptívna emiprická časť semiózy. V ďalších kapitolách (7, 8, 9, 10) sa zaoberá evolúciou semiózy v kozme. Možno ju pozorovať na úrovni vnútorného sveta (imunitný systém, metabolický systém) a vonkajšieho sveta – podľa 5-tich ríš organizmov vyskytujúcich sa v biosfére. Zdôvodňuje význam pojmu zoosemiotika, že v tej dobe sa nikto nevenoval komunikácii zvierat podrobne, na akých princípoch zvieratá komunikujú. Krátkou kapitolou sa venuje budúcnosti semióze a semiotiky. Konštatuje, že minulosť aj budúcnosť semiotiky sú ohraničené ľudskou existenciou.
V kapitole „Animal in Biological and Semiotic Perspective“ sa autor zamýšľa nad otázkou čo je zviera, aká je jeho úloha z hľadiska biológie a semiotiky. V tomto kontexte sa venuje človeku ako predátorovi, koristi, partnerstve, parazitizme, kroteniu a domestifikácii zvierat, ktoré za tých niekoľko tisíc rokov zmenili život človeka. Fenomén Clever Hans (cvičený a „učenlivý kôň) poukazuje na príklade, že tento kôň dokázal odpovedať na otázky hrabaním nohou alebo kývaním hlavy hore-dole. Trik bol v tom, že tieto jeho „odpovede“ boli viazané k určitému držaniu tela jeho cvičiteľa. Keď zmenil držanie tela, kôň s hrabaním alebo kývaním hlavy prestal. Autor tým poukazuje na kogníciu zvierat spojenú s podmieneným reflexom. Sebeok poukazuje na tomto príklade na prebiehajúcu semiózu medzi človekom a zvieraťom. Kôň sa naučil znak/y, na ktoré vždy reagoval.
V 12. kapitole sa zaoberá fetišom ako znakom z hľadiska psychologického a semiotického. Fetišom sú rôzne predmety (amulety), ktoré v sebe skrývajú kúzlo (magickú moc) pre človeka príťažlivú. Z hľadiska psychologického ide o fenomén, ktorý je vo väčšine prípadov spojený so sexualitou, ktorá sa dotýka dospelých a vo väčšej miere detí. Z hľadiska semiotického je fetiš považovaný za znak, ktorý má skôr symbolický význam. V posledných kapitolách autor hovorí o indexicalite, ktorá uvoľňuje napätie vznikajúce pri komunikácii – semiotickej interakcii, o ľudskom živote – politickej scéne – o význame správ, ktoré vždy niečo evokujú, lebo sú skresľované atď. V poslednej kapitole (15. kap.) sa vracia opäť k biológii a semiotike, ktorých úzku väzbu vidí už na počiatku vzniku bunky, napríklad v embryogenéze živočíchov (vývoj embrya), kde sa bunka za bunkou mení v spoločnej interakcii na rôzne orgány, ktoré v súčinnosti vytvárajú celý organizmus.
Ďalšou knihou, významnou svojím obsahom bola kniha Signs: Introduction to Semiotics, ktorá vyšla v troch vydaniach (1994, 1999, 2001). Zdá sa, že sa Sebeok opäť vracia k semiotike, do ktorej začleňuje iné vetvy – či je to antroposemiotika, zoosemiotika alebo biosemiotika. V tomto poslednom vydaní, ktorého obsah je členený do 9-tich kapitol, sa oproti predchádzajúcim dvom vydaniam, rozšíril obsah o 1. kapitolu s názvom „Basic Notions“ (základné pojmy). V tejto kapitole sa autor sústredil na vyčlenenie tých najdôležitejších pojmov semiotickej analýzy. Definuje tu, čo je predmetom záujmu semiotiky – znak, ktorý definuje ako Peirce („signifier... something that does the representing“), o ktorom podrobnejšie pojednáva v 2. kapitole. Hovorí tu o znaku a jeho biologickom chápaní v procese semiózy, ktorý je v ireducibilnom triadickom vzťahu. V nasledujúcej 3. kapitole opisuje šesť druhov znakov – signál, symptóm, Ikon, index, symbol a meno, o ktorých následne pojednáva v kapitolách 5, 6, 7, no najmä v 8. kapitole, v ktorej prináša pohľad na jazykové znaky. Tie sú výlučne oblasťou ľudskej komunikácie, ktorá sa vyvinula ako „účinný kognitívny prostriedok pre modelovanie sveta“ [21].
Poslednou knihou, ktorú sme použili pre našu prácu a ktorá predstavuje akési autorove resumé v rámci semiotického poznania, bola kniha s názvom Global Semiotics (2001), ktorej obsah je členený do 17-tich kapitol. V tejto monografii dáva Sebeok priestor, ako sám hovorí, pre „pozorovacie štúdie života znakov a znakov života“, t.j. dáva možnosti pre štúdium procesov semiózy v rôznych odvetviach semiotiky, ako je biosemiotika, či zoosemiotika, alebo exosemiotika a endosemiotika – vznik semiózy od jednoduchých buniek cez zložité organizmy až po človeka. Okrem vyššie uvedeného, sa zaoberal semiózou na úrovni životného prostredia v duchu Umweltu Jacoba von Uexkülla, a dospel k názoru, že všetky systémy u rastlín, živočíchov a ľudí sú prepojené vzájomnou symbiózou. To sa deje na molekulárnej úrovni (molekulárna biológia), kde práve prebieha tá pôvodná semióza, ktorá je na všetkých stupňoch dôležitým dedičstvom. K týmto názorom autor dospel na základe objavu DNA, ktorá je práve dedičstvom všetkého živého a toto dedičstvo sa odovzdáva celé tisícročia až podnes.
Túto teóriu rozvíja z hľadiska evolúcie semiózy na úrovni mikrokosmu – prokaryosemiotika a endosemiotika a tiež na úrovni makrokosmu – fytosemiotika, mycosemiotika a zoosemiotika, vrcholom ktorej je antroposemiotika. Sebeok je presvedčený, že štúdiom všetkých úrovní semiózy pomôže vyriešiť otázku pôvodu ľudského jazyka. Ďalej sa zamýšľa nad biosemiotikou, ako vetvou globálnej semiotiky, ktorá skúma všetko živé v rámci biosféry. Lepšie vystihuje evolúciu semiózy v rámci živých systémov. Spomína jej korene (históriu, pôvod), rast a perspektívy, ktoré vidí v oblasti medicíny štúdiom symptómov (príznakov) chorôb. V rámci globálnej semiotiky hovorí Sebeok o neverbálnej komunikácii, ktorá je vyvinutá respektíve prítomná u najnižších živých organizmov ako aj u človeka. Komunikácia využíva rôzne znaky, užívanie ktorých súvisí so stupňom dokonalosti – kogníciou.
Globálnu semiotiku vidí autor aj v rozširovaní záujmu o ňu samotnú ako o vedný odbor, ktorý nie je iba doménou USA, ale ja iných štátov, ako napríklad Estónska (Tartu Univerzita) a Fínska (Univerzita v Helsinkách).
Záver
Na tomto našom krátkom expozé či priereze z vybraných prác prof. Sebeoka, sme sa pokúsili ukázať určitú dynamiku vývoja jeho myslenia v poznaní znakov u živočíchov. Súdiac podľa jeho celoživotného diela o semiotike a jej „odvetví“ sa môžeme podrobnou analýzou a pochopením komunikácie zvierat priblížiť k počiatkom ľudskej komunikácie, čo by mohlo pomôcť pri rôznych poruchách reči – napríklad pri afázii, autizme, Downovom syndróme a i.
Narušený vývin reči je porucha komunikačnej schopnosti jedinca, ktorá je pre normálny duševný vývin človeka veľmi dôležitá. U týchto ľudí sa vyžaduje zvýšená starostlivosť okrem iného aj v procese učenia, aby boli vôbec schopní komunikovať s okolitým svetom, vyjadrovať svoje názory a pocity, a tak byť zapojení do spoločenského života. Proces učenia môže byť rôzne náročný, závisí to od stupňa postihnutia, takže aj metódy výučby sú rôzne. Existuje niekoľko metód ako pomáhať postihnutým pri zlepšovaní ich komunikačných schopností, napr. cvičením sa v napodobňovaní zvieracích hlasových prejavov (Vaterová, 2011). Najnovšie poznatky z oblasti kognitívneho a emočného rozvoja detí im umožňuje komunikovať pomocou znakov oveľa skôr, než si osvoja hovorovú reč (Tilton, 2010).
Máme za to, že jednou z ciest, či už pri hľadaní pôvodu ľudského jazyka, alebo pomoci ľuďom s narušeným vývinom reči, sú poznatky v oblasti znakovej komunikácie živočíchov, ktorou sa zaoberá práve zoosemiotika profesora T. A. Sebeoka, o ktorej si niečo povieme nabudúce v ďalšom príspevku.
- Informácie o živote prof. T. A. Sebeoka, najmú čo sa týka jeho profesionálnej dráhy boli čerpané z rôznych zdrojov: - 1. Danesi [4], M., Valdman [5], A. Thomas A. Sebeok. In Language, 2004, 80, s. 312-317. ISSN 0097-8507, - 2. VLAHAKIS, G. Press Release: Thomas A. Sebeok, Senior Fellow at SLIS, Passes On. SLIS News, 2002. Dostupné na WWW: <http://www.slis.indiana.edu/news/story.php?story_id=364 [6]>. - 3. Brier, S. Thomas Sebeok: Mister (Bio)semiotics. An obituary for Thomas A. Sebeok [7]. In Cybernetics & Human Knowing, 2003, 10, s. 102-105. ISSN 0907-0877.
- Magdalen College, Cambridge – celým názvom The College of Saint Mary Magdalene, ktorá sa predtým nazývala Buckingham College (1428–1542). Dostupné na WWW: <http://www.magd.cam.ac.uk/college-history [8]>.
- OGDEN, C. K. – RICHARDS, I. A.: The Meaning of Meaning: A Study of the Influence of Language upon Thought and of the Science of Symbolism. 2nd ed. New York: Harcourt, Brace. 1927, 363 s.
- UEXKüLL, Jakob von: Theoretische Biologie. Frankfurt: Suhrkamp. (1920, 1928) 1973, 377 s.
- Autor VLAHAKIS, G. (pozn. 1) uvádza, že prof. Sebeok za svoju prácu obdŕžal veľa vyznamenaní, čestných členstiev a doktorátov za jeho prínos v lingvistike, všeobecnej a aplikovanej semiotike, ako aj vzťah medzi semiotikou a kognitívnou vedou, psychológiou, či etológiou.
- Pracoval tu ako člen výskumného centra pre antropológiu, folklór a lingvistiku, z ktorého v roku 1956 vzniklo Výskumné centrum pre štúdium jazyka a semiotiky.
- porov. SEBEOK, T. A.: Communication among social bees; Porpoises and Sonar; Man and Dolphin. In: Language, 1963, 39, s. 449.
- ibid. s. 465. Autor to komentuje takto: „Termín zoosemiotika – vytvorený v rámci komunikácie medzi Rulonom Wellsom a mnou – navrhnutý pre disciplínu, v rámci ktorej sa veda o znakoch prelína s etológiou, venovaný vedeckému štúdiu signálového správania u živočíšnych druhov.“
- porov. SEBEOK, T. A.: „Animal Communication“. In: Science. 1965, s. 1006
- pozri tiež „Semiotics and Ethology“. In: Approaches to animal communication. (eds.) Sebeok, T. A. & Ramsay, A. s. 200.
- T. A. Sebeok hovorí: „Vo svojej práci som sa rozhodol nazvať toto odvetvie "zoosemiotikou" čiastočne preto, aby som sa vyhol ťažkopádnej fráze; vystačím si s jednoduchým termínom, aby som zdôraznil svoju nevyhnutnú závislosť na vede, ktorá se zaoberá kódovaním informácie v kybernetických kontrolných procesoch a dôsledkami kategorizácie, kde žijúce zviera je prevodníkom kódov v biologickej verzii cyklu tradičnej informačnej teórie“.
- Tu zámerne hovoríme o komunikácii živočíchov, hoci originálny názov kapitoly je „Goals and limitations of the study of animal communication“, lebo človek z biologického hľadiska patrí do živočíšnej ríše, nepatrí do ríše zvierat, i keď sa z pohľadu psychológie správa niekedy ako zviera (máme tu na mysli vojny, ktoré sprevádzajú ľudstvo počas jeho existencie).
- Pozri SEBEOK, T.A.: Contribution to the Doctrine of Signs, s. ix.
- Pozri MIHINA, F.: Charles Sanders Peirce. In: Malá antológia filozofie 20. storočia. Zväzok I: Pragmatizmus, s. 55.
- V tom čase bol Sebeok študentom Ch. Morrisa, ktorý ho do týchto tajov semiotiky zasvätil, čím mu vytýčil smerovanie v štúdiu semiotiky. Začal sa vzdelávať aj v iných odboroch – lingvistika, biológia, antropológia, psychológia, neskôr to bola etológia a pod.
- ČERNÝ – HOLEŠ, Semiotika, s. 45.
- Pozri SEBEOK, T. A.: Problems in the Classification of Signs. In: Contributions to the Doctrine of Signs, s. 71-80.
- ECO, U.: Teória semiotiky. s.15. Ak sa nad uvedenými slovami o lži zamyslíme, tak teória sebeckého génu by do toho zapadala, vzhľadom na použitie lži vo svoj vlastný prospech. Je to egoizmus môjho vlastného JA.
- SEBEOK, T. A. (ed): How Animals Communicate. Bloomington, Indiana University Press. 1977, 1128 s.
- Zaoberá sa históriou znaku a jeho významom tak, ako ho definoval nemecký biológ Jacob von Uexküll vo svojej práci – vysvetľuje prečo scholastici rozlišovali vlastnosti objektov na podstatné (hlavné) a nepodstatné (sprievodné) – znak má určitú vlastnosť, ktorú nemení, ale po prisúdení významu môže zmeniť hlavnú vlastnosť na sprievodnú a naopak (používa príklad sklenenej misky => okno vs. váza). Bližšie pozri KLIKOVÁ, A. – KLEISNER, K. (eds.) UMVELT. Koncepce živého světa Jakoba von Uexkülla. AMFIBIOS, Svazek 4, 2006, 195 s. ISBN 80-86818-24-1.
- SEBEOK, T. A.: Signs: Introduction to Semiotics. 2nd Edition, University of Toronto Press, 2001, 193 s.
A) Primárna literatúra
- SEBEOK, T. A. Communication among Social Bees; Porpoises and Sonar; Man and Dolphin. In: Language, 1963, 39(3), s. 448-466. ISSN 0097-8507.
- SEBEOK, T. A. Animal Communication. In: Science. 1965, 147(3661), s. 1006-1014. ISSN 0306-4573.
- SEBEOK, T. A. Zoosemiotics: Juncture of Semiotics and the Biological Study of Behavior. In: Science, 1965, 147(3657), s. 492-493. ISSN 0306-4573.
- SEBEOK, T. A. Zoosemiotics. In: American Speech. 1968, 43(2), s. 142-144. ISSN 0003-1283.
- SEBEOK, T. A. Perspectives in Zoosemiotics. The Hague-Paris, Mounton. 1972, 188 s. ISBN-10 9-027-92121-0.
- SEBEOK, T. A. Contribution to the Doctrine of Signs. Indiana University Press, Bloomington, 1976, ISBN 87750-194-7.
- SEBEOK, T. A. (ed): How Animals Communicate. Bloomington. Indiana University Press. 1977, 1128 s. ISBN 0-253-32855-1.
- SEBEOK, T. A. The Sign & Its Masters. University of Texas Press, Austin and London, 1979, ISBN 0-292-77547-4.
- SEBEOK, T. A. A Sign is Just a Sign. Bloomington-Indianapolis, Indiana University Press, 1991, 179 s. ISBN-10 0-253-20625-1.
- SEBEOK, T. A. Signs: Introduction to Semiotics. 2nd Edition, University of Toronto Press, 2001, 193 s. ISBN 0-8020-3634-1, ISBN 0-8020-8472-9.
- SEBEOK, T. A. Global Semiotics. Bloomington, Indiana University Press, 2001. 238 s. ISBN 0-253-33957-X.
- SEBEOK, T. A. A bibliography of his writings. In: Semiotica (2003). 147-1/4, s. 11-73. ISSN 0037-1998.
- BIČKOŠ, M. Peirce a otázky semiotiky. Bratislava: Dizertačná práca, 2002. 204 s.
- CARNAP, R. Introduction to Sémantice. Harvard University Press, Cambridge (Mass.), 1942. 159 s. ISBN 00-19576-00-5.
- ČERNÝ, J. Úvod do studia jazyka. Olomouc, Rubico, 1998. 248 s. ISBN 80-85839-24-5.
- ČERNÝ, J. Dějiny lingvistiky. Olomouc: Votobia, 1996. 517 s. ISBN 80-85885-96-4.
- ČERNÝ, J., HOLEŠ, J. Sémiotika. Praha, Portál, 2004. 363 s. ISBN 80-7178-832-5.
- Doubravová, J. Sémiotika v teorii a praxi. Praha, Portál, 2002. 160 s. ISBN 80-7178-566-0.
- ECO, U. Rozprava o všeobecnej semiotike. Zostavil P. Koprda. In Slovenské pohľady, 1989, 1, s. 85-95. ISSN 1335-7786.
- FRISCH, K. von: Decoding the Language of the Bee. In Science, 1974, 185(4152), s. 663-668. ISSN 0036-8075.
- JAKOBSON, R. Linguistics and Communication Theory. In Proc. of Symposia in Applied Math., 1961, 12, s. 245-252. ISSN: 0160-7634.
- MARKOŠ A. (ed.) Biosemiotika jako svár moderny s postmodernou. In Jazyková metafóra živého. Vyd. Pavel Mervart, Červený Kostelec, 2010. 372 s. ISBN 978-80-87378-72-7.
- OGDEN, C. K., RICHARDS, I. A. The Meaning of Meaning: A Study of the Influence of Language upon Thought and of the Science of Symbolism. New York, Harcourt, Brace, 1923. 363 s. ISBN 0156584468.
- POKORNÝ P. Lingvistická antropologie: jazyk, mysl a kultura. Praha, Grada Publishing, a.s., 2010. 352 s. ISBN 978-80-247-2843-8.
- TILTON, M., KOPŘIVOVÁ, I., PROCHÁZKOVÁ, I., KORMANOVÁ, A. Vědecký základ programu Baby Signs. Baby Signs, Inc. Výhradní zástupce pro ČR a SR – Nuerasoft, s.r.o. www.babysigns.cz [9], www.babysigns.sk [10]. 2010, 13 s. Dostupné na WWW: <http://www.babysigns.cz/media/media/ Vedecky_zaklad Programu Baby_Signs_CZ.pdf [11]>
- UEXKÜLL, J. von. Theoretische Biologie. 2nd ed. Frankfurt, Suhrkamp, 1928. 253 s.
- VATEROVÁ, P. Využitie zoosemiotických znakov pri narušenom vývine reči v rannom veku detí. In Zborník - Medzinárodná vedecká elektronická konferencia pre doktorandov, vedeckých pracovníkov a mladých vysokoškolských učiteľov. Katedra pedagogiky FHPV PU, Prešov, 2011. 669 s. ISBN 978-80-555-0482-7. Dostupné na WWW: < http://konferenciapresov2011.weebly.com/10/post/2011/06/ vaterov-petra-vyuitie-zoosemiotickch-znakov-pri-naruenom-vvine-rei-v-rannom-veku-det.html [12]>
- VIŠŇOVSKÝ, E., MIHINA, F. [13] (eds.) Pragmatizmus - Charles Sanders Peirce, William James, John Deset, Richard Rorty. In Malá antológia filozofie 20. storočia. Zväzok I. Bratislava, Vydavatelstvo IRIS, 1998. 569 s. ISBN 80-88778-45-X.