1 Úvod

Získavanie znalostí môže byť pre ekonomický úspech, rast a inovácie organizácií veľmi významné. Avšak získavanie znalostí nie je jednoduché. Myšlienky sú vo svojej prirodzenosti nehmotné a ich prenos naprieč regiónmi alebo organizáciami môže byť extrémne náročný. Je pochopiteľné, že zdieľanie znalostí je prirodzenejšie v rámci organizácie, než medzi organizáciami, rovnako aj v rámci regiónu je spolupráca prirodzenejšia než medzi regiónmi. Na druhej strane na nové jedinečné inovácie je často potrebná spolupráca veľkého množstva špecializovaných odborníkov z rôznych krajín. Potenciálne zisky z prístupu k rôznorodým myšlienkam a odborným poznatkom z rôznych geografických území sa vyvažujú komplikovanosťou pri integrácii týchto poznatkov naprieč viacerými geografickými územiami (Katuščáková, 2009). Preto je potrebné venovať dostatočnú pozornosť kolaborácii, ktorá dnes predstavuje výzvu pre vedecko-výskumnú kolaboráciu v znalostnej spoločnosti.

Problém vysokej špecializácie vedcov, zvyšujúca sa komplexnosť používaných vedeckých nástrojov a hlavne potreba kombinácie a dopĺňania rozličných druhov špecializovaných znalostí na riešenie komplexných problémov sú jedným z významných dôvodov vedeckej spolupráce vedcov v znalostnej spoločnosti. Ak máme k dispozícii väčšie množstvo odborných znalostí môže nám vedecká spolupráca pomôcť rozšíriť rámec výskumných projektov a urýchliť procesy inovácie (Cummings-Kiesler 2003). Spoluprácou vedcov sa zvyšuje vedecká spoľahlivosť a pravdepodobnosť úspechu, spolupracujúcim vedcom prináša vyššiu akceptáciu v rámci vedeckej komunity. Nové znalosti a skúsenosti vedcov získané pri vedeckej spolupráci často vedú k novým kariérnym príležitostiam. Ide o nové vedecké poznatky, rovnako aj o skúsenosti s používaním nových výskumných metód, IKT a predovšetkým s riadením projektov. Vedecko-výskumné organizácie sa neustále rozhodujú, či ísť do výskumu samé, alebo spoločne v spolupráci s inými inštitúciami. Jednoznačné odporúčanie nie je možné nájsť ani v štúdiách zameraných na ekonomickú geografiu nakoľko ich výsledky sa výrazne odlišujú. Niektoré uvádzajú, že získanie poznatkov z geograficky vzdialených zdrojov je veľmi komplikované, vzhľadom na schopnosť firiem stavať na nelokálnych poznatkoch svoje ďalšie inovácie (Thompson, Fox-Kean 2004). Iné uvádzajú (Penner, Shaver, 2005), že firmy realizujúce medzinárodný výskum majú tendenciu vyprodukovať väčšie množstvo patentov ako firmy s domácim výskumom.

2 Kolaborácia a kolaboratórium

Na úvod je potrebné zadefinovať pojem kolaborácia v slovenskom jazyku a odlíšiť ho od podobného často používaného výrazu spolupráca. Pojem kolaborácia v slovenskom jazyku nie je vždy chápaný pozitívne. Väčšinou sa význam tohto slova vzťahoval k vojnám a nečestným, respektíve zradcovským aktivitám. Veľký slovník cudzích slov (Brukker - Opatíková, 2006) definuje termín kolaborácia ako spoluprácu a ako nečestnú spoluprácu s protivníkom. Vnímanie pojmu je komplikované nakoľko sa zamieňa s odlišným pojmom spolupráca a v druhom prípade je jeho sémantický výklad negatívny. Pojem kolaborácie vychádza z latinského slova collabōrāre -  com- spoločne + labōrāre pracovať. (Collaborate, 2012). V súčasnej znalostnej spoločnosti sa na samotný pojem kolaborácia nazerá pozitívne. Kolaborácia môže byť chápaná ako „akt (činnosť) práce s niekým na produkciu niečoho“ (ODO, 2012) Niekedy sa stáva, že rozdiely medzi pojmami spolupráca a kolaborácia nie sú dostatočne pochopené (pojmy sa berú ako synonymá), čo v konečnom dôsledku vedie k nesprávnemu fungovaniu celého systému. Dillenbourg a kol. (1995) rozlíšili pojmy tak, že spoluprácu zadefinovali ako "... niečo dosiahnuté rozdelením práce medzi účastníkov, ako činnosť pri ktorej je každá osoba zodpovedná za časť riešenia problému.“ Na druhú stranu kolaboráciu definujú ako vzájomné sa angažovanie účastníkov v koordinovanom úsilí za účelom vyriešenia problému spoločne. Práca je často rozdelená aj v kolaborácii, ale rozdielom je, že pri spolupráci sa úloha rozdeľuje hierarchicky do nezávislých čiastkových úloh, pričom v kolaborácii môže byť kognitívny proces rozdelený do vzájomne sa prelínajúcich vrstiev.

Carlos Dominguez (2011), generálny riaditeľ a predseda správnej rady spoločnosti Cisco systems, definuje kolaboráciu ako proces, v ktorom diverzifikované tímy spolupracujú vo vnútri alebo naprieč organizáciami s cieľom vytvárať inovácie, zlepšovať vzťahy so zákazníkmi alebo efektivitu s využitím technológií, ktoré slúžia na zefektívnenie interakcií vo virtuálnom a fyzikom priestore. Táto definícia, ako sám uvádza, je syntézou definícií autorov Schraga, Rosena a Granovettera. Zdôrazňuje v nej aspekt technologický (kedy IKT zohrávajú dôležitú úlohu pri komunikácií na diaľku) a synergický (kde vyzdvihuje tzv. „múdrosť a diverzitu davu“, čo napomáha k lepším brainstormingovým výsledkom).

Zatiaľ, čo sme sa v predchádzajúcej časti venovali kolaborácii ako procesu, v nasledujúcej časti si priblížime pojem kolaboratórium, ktorý vnímame ako priestor, kde sa kolaborácia uskutočňuje. Katuščáková (2010a) uvádza, že „web predstavuje vhodné prostredie na realizáciu výskumu a spolupráce a napomáha prenosu a tvorbe nových znalostí v prípade geograficky distribuovaného výskumu. Ide o virtuálne kolaboratívne výskumné prostredie, kde je možná spolupráca aj zdieľanie znalostí na istej úrovni, čo využívajú skupiny vedeckých pracovníkov zoskupení do tzv. kolaboratórií.“ Myšlienkou kolaboratórií sa ako jeden z prvých zaoberal William Wulf (1989), ktorý definoval kolaboratórium ako „centrum bez stien, v ktorom výskumníci príslušných štátov môžu uskutočňovať výskum bez ohľadu na fyzickú dislokáciu, môžu komunikovať s kolegami, na diaľku pristupovať ku zdieľanému prístrojovému vybaveniu, zdieľať údaje a výpočtové prostriedky a sprístupňovať informácie v digitálnych knižniciach“.

Rozlišovacou charakteristikou kolaboratórií je, že sa zameriavajú na zbieranie a analýzu údajov. Takže sa zameriavajú na aplikáciu kolaboratívnych techník na podporu zdieľania údajov, čo je kontrast ku zdieľaniu nástrojov. Chin a Lansing (2004) skúmajú posun od vývoja kolaboratórií z tradičného prístupu zameraného na nástroje, ku prístupu zameranému viac na údaje, na podporu zdieľania údajov. To predstavuje viac ako len poskytovanie spoločného repozitára pre ukladanie a vyhľadávania zdieľaných množín údajov. Spolupráca je podľa Chin a Lansing  poháňaná aj potrebou zdieľať údaje, aj potrebou zdieľať znalosti o týchto údajoch. Zdieľané údaje sú významné len v prípade, že je poskytnutý dostatočný kontext o údajoch, tak aby im mohli spolupracovníci porozumieť a efektívne ich aplikovať. Preto je podľa Chin and Lansing  nutné rozumieť tomu, ako množiny údajov súvisia s aspektmi celkového dátového priestoru, aplikácií, experimentov, projektov a pod. Dôležité je poznať podmienky vedeckého experimentu/výskumu, v ktorom boli údaje vytvorené, pôvod údajov, t.j. vzťah s predchádzajúcimi verziami, integráciu údajov – vzťah podmnožiny údajov v rámci celej množiny údajov a pod.

Za posledných 15 rokov fungovania kolaboratórií sa zistilo, že aj keď máme k dispozícii najnovšie technológie, predstavuje geografická vzdialenosť stále výrazný problém (Olson a kol, 2008). Navyše aktuálna štúdia 62 projektov sponzorovaných National Science Foundation (NSF) ukázala, že hlavným indikátorom nižšej úspešnosti projektov bolo množstvo zainteresovaných inštitúcií (Cummings and Kiesler 2005). Čím väčšie množstvo kolaborujúcich inštitúcií, tým slabšie koordinovaný projekt a menej pozitívnych výsledkov. Tento problém má viacero dôvodov. Po prvé vzdialenosť ohrozuje dôležitý kontext a spoločné východiská (Cramton 2001). Po druhé, je omnoho komplikovanejšie vytvoriť a udržiavať atmosféru dôvery, keď členovia kolaboratória sú od seba oddelení (Shrum a kol. 2001). Po tretie, slabo navrhnuté motivačné systémy môžu zablokovať kolaboráciu a spomaliť prijatie nových technológií kolaborácie  (Orlikowski 1992). Po štvrté, organizačná štruktúra a systémy riadenia spolu s povahou práce, môžu kolaboráciu podporiť ale aj spomaliť (Larson et al. 2002; Sonnenwald 2007).

3 Čo sa považuje za úspech kolaboratória

Zadefinovanie a zhodnotenie úspechu vedeckej kolaborácie na diaľku je komplexným nedoriešeným problémom. V literatúre nájdeme rozličné vnímanie úspechu – od revolučných nových vedeckých myšlienok k odskúšaniu nových softvérov, technológií a pod. Medzi časté úspechy kolaborácie sa radia: vplyv na samotnú vedu a vedeckú kariéru, vzdelávanie a vnímanie verejnosťou a tiež inšpirácie na vyvinutie nových kolaboratórií a nových nástrojov kolaborácie. Počiatočné ciele kolaborácie zahrňujú snahu o zvýšenie produktivity a počtu účastníkov a tiež snahu demokratizovať vedu za pomoci zlepšenia prístupu k elitným výskumným pracovníkom  a laboratóriám (Finholt and Olson 1997; Hesse et al. 1993; Walsh and Bayma 1996). Tradičné spôsoby merania úspešnosti vo vede sú zamerané na jednotlivcov a zahŕňajú napr. merania produktivity (napr. množstvo publikácií, prezentácií, patentov a ukončených absolventov vysokých škôl) ocenení a vyznamenaní, a vplyv práce determinovaný prestížou publikačného výstupu alebo počtom citácií tejto publikácie u iných vedeckých pracovníkov (Prpic 1996; Shrum,Chompalov, and Genuth 2001). Niektoré z uvedených meraní je možné použiť na hodnotenie výsledkov rozsiahlych, interdisciplinárnych a distribuovaných kolaborácií, ale väčšina z nich nie je vhodná na hodnotenie celého spektra cieľov mnohých aktuálnych projektov. Zistenia z projektu SOC (Science of Collaboratories) ukazujú, že účastníci kolaborátória a financujúce orgány opisujú úspešnosť prevažne z hľadiska úspešnosti transformácií výsledkov do vedeckej praxe. Vedci aj politici uznávajú, že dosiahnuť tieto výsledky trvá dlho a je zložité merať ich tradičnými spôsobmi.

Výskumníci z oblasti sociálnych vied sa pokúšali identifikovať vhodné správne merania a následne zhodnotiť projekty vedeckej kolaborácie na základe týchto kritérií. Metódy založené na vedeckých výsledkoch kolaborácie sú najbežnejšími spôsobmi definovania a hodnotenia úspešnosti. V prípade interdisciplinárnej kolaborácie sa zvykne merať stupeň intelektuálnej integrácie, inovácie, (vytvorenie nových myšlienok, nástrojov a infraštruktúry a pod.) a pod.   (Cummings and Kiesler 2005; Jeffrey 2003; Stokols et al. 2005). Bradford Hesse a jeho kolegovia (1993) použili tri vedecké výsledky – publikácie, profesionálne uznanie, a sociálnu integráciu. Medzi úspechy možno zaradiť:

• vplyvy na samotnú vedu – vytváranie nových  a väčších objavov za kratší čas, zaučenie sa do nových spôsobom práce, ktoré potom pretrvávajú; objavujú sa nové modely vedy (napr. mikroparticipácia);  realizuje sa väčšie množstvo vysokokvalitného výskumu; publikuje sa rýchlejšie a viac spoluautorských publikácií; menej nechcenej duplikácie a pod.
• budovanie kariéry vedeckých pracovníkov – väčšia diverzita vedeckých pracovníkov; zlepšená kvalita života a vyššia spokojnosť výskumníkov a pod.
• úspechy na  úrovni vzdelávania – väčší počet študentov je vedený (mentorom); prichádza nová paradigma dištančného vzdelávania a pod.
• inšpirovanie iných – ak sú ako výsledok vyvinuté nové kolaboratóriá alebo sa na základe inšpirácie z kolaboratória vyvinie nový softvér.
• väčší záujem verejnosti o vedu – verejnosť sa viac zaujíma o výsledky vedeckej spolupráce, zvyšuje sa gramotnosť a verejnosť stále viac participuje.
• využívanie nástrojov – vývoj nových softvérov, možnosť prezentovať fungujúce nástroje, nástroje sa menia z výskumných prototypov na kvalitnú produkciu a sú opakovane využívané kdekoľvek (Olson a kol. 2008).

4 Prirodzené bariéry vedeckej kolaborácie

Bos et al. (2007) zadefinovali 3 typy bariér kolaborácie. Prvou je fakt, že vedecké poznatky sa ťažko spájajú. Toto tvrdenie vychádza zo samotnej povahy znalosti, ktorá sa značne odlišuje od informácie. Znalosť potrebuje čo najširší kontext a po jej externalizácii už nebude komplexná ako pred týmto procesom. Informáciu možno jednoducho prenášať a uskladňovať ale znalosť nie. Porozumenie znalosti si často vyžaduje už predchádzajúce znalosti a skúsenosti. Preto aj vedeckí pracovníci často pri kolaborácii nemajú istotu, že ich znalosť bude správne pochopená.

Druhou bariérou je fakt, že vedci sú zvyknutí pracovať nezávisle – samostane a túto nezávislosť si aj vychutnávajú. Výskumníci majú slobodu realizovať vysoko riskantné myšlienky/nápady a pritom odolávať väčšej kontrole. Táto črta komplikuje spájanie vedeckej práce. Treťou bariérou je náročnosť medziinštitucionálnej práce. Zvládanie hraníc medzi inštitúciami je často väčšou bariérou ako samotná vzdialenosť (Cummings - Kiesler, 2005). Aj keď sú všetci vedci pripravení spolupracovať, často sa vyskytnú problémy spojené s materskými inštitúciami, hlavne problémy spojené s právnymi otázkami ako sú práva duševného vlastníctva.

5 Analýza publikačnej činnosti v kolaboratóriu KNIHA SK a katedry KMKD

Analýza údajov publikačnej činnosti často dokáže pomôcť pri zisťovaní aktuálnej situácie z hľadiska publikačnej produktivity a z hľadiska spoluautorstva, t.j. vypovedá o kultúre, ktorá v sa v kolaboratóriu vyskytuje. Sledovali sme publikačnú aktivitu členov kolaboratória KNIHA SK  (Záchrana, stabilizácia a konzervovanie tradičných nosičov informácií v Slovenskej republike, 2004-2009) a KMKD (Katedry mediamatiky a kultúrneho dedičstva). Pri kolaboratóriu KNIHA SK sme sledovali tendenciu za roky 2006 a 2009, pričom sme realizovali celkový znalostný audit so snahou o zlepšenie atmosféry kolaborácie (Katuščáková, 2010b). Ako vidieť z tabuľky 1, publikačná činnosť sa s postupom času v kolaboratóriu v prepočte na jedného riešiteľa celkovo znížila, ak sa ale pozrieme bližšie zistíme, že sa v troch inštitúciách (Slovenská technická univerzita; Slovenská národná knižnica, Slovenský národný archív) zvýšila, ale v jednom (Slovenská akadémia vied) sa výrazne znížila. Počítala sa len publikačná činnosť členov kolaboratória v daných inštitúciách.

Tabuľka 1: Priemerný počet príspevkov členov kolaboratória KNIHA SK, podľa spolupracujúcich inštitúcií za roky 2006 a 2009

Zvýšenie publikačnej činnosti často nemusí viesť ku zvýšeniu kolaborácie a spoluautorstva o čom napovedá tabuľka 3, ktorá poukazuje na fakt, že index spoluautorstva a (medziinštitucionálnej spoluprácie) vytvorený na základe incidenčnej matice klesol. Do tabuľky sme zahrnuli aj údaje z KMKD, aby sme videli úroveň spolupráce na katedre ešte pred skutočnou kolaboráciou v rámci projektu. Ako možno vidieť, na katedre je kultúra spoluautorstva pomerne silná. O dva roky budeme realizovať meranie na katedre opäť, aby sme videli akým smerom sa vyvinie index spoluautorstva v reálnej vedeckej kolaborácii.

Tabuľka 3: Index spoluautorstva v kolaboratóriu KNIHA SK a KMKD

[5]
Obr.1: Vizualizácia spoluautorskych shlukov

Obrázok 1 pekne ukazuje silné spoluautorské zhluky, ktoré bude možno porovnať o dva roky. Bude veľmi zaujímavé porovnať vizualizáciu spoluautorstva a sledovať či sa už „zabehnuté skupiny“ spolupráce modifikujú, alebo len upevnia.

6 Potreba noriem v riadení kolaboratória

Na vytvorenie atmosféry dôvery je potrebné urobiť všetky procesy čo najviac transparentné a zaviesť normy na prácu s informáciami a znalosťami. Dôležité je o normách komunikovať so všetkými riešiteľmi a získať ich porozumenie a súhlas. Rovnako je dôležité určiť osobu zodpovednú za kontrolu dodržiavania noriem a rovnako aj sankcie v prípade, že nebudú dodržiavané. Napr. je dôležité mať normy o internom zverejňovaní akýchkoľvek výsledkov. Pokiaľ sa niečo nepodarí, riešiteľ sa nemusí obávať tento stav zverejniť, nakoľko vo výskume je nutná vysoká tolerancia chýb. Dôležité je, aby sa nepodarené pokusy nezamlčali, nakoľko z chýb sa dá poučiť, pričom poučiť sa môžu všetci, čím sa vyhneme opakovaniu rovnakej chyby. Rovnako je významné používať normy o spôsobe overovania hodnovernosti výsledkov predtým, než budú vystavené vo vedomostnej databáze. Norma o používaní informačných technológií môže určovať aký IT nástroj sa bude používať za akým účelom. Rovnako môže stanoviť, či je vhodné dôležité veci zasielať e-mailom a ak áno, ako často je potom nutné si kontrolovať svoju schránku, aby nedošlo k nedorozumeniam.

Rovnako sa určí, či sa budú informácie zverejňovať na hlavnej stránke portálu, alebo sa budú ukladať do učeného adresára, alebo sa budú zasielať všetkým elektronickou poštou a pod. Norma o spôsoboch ochrany informácií (kto všetko spadá pod zmluvu o ochrane informácií, aké informácie sú tajné, aké sankcie hrozia pri porušení zmluvy). Norma o spolupráci môže určiť ako často sa budú členovia stretávať osobne, v akom prípade je nutné osobné stretnutie a kedy postačí telefonické, teda aká technológia sa použije na aký druh stretnutia. Norma o tvorbe rozhodnutí – dôležité je mať určené kto je zodpovedný za aké rozhodnutia, ako sa tvoria rozhodnutia, je potrebný súhlas všetkých riešiteľov na každé rozhodnutie? Kedy stačí konsenzus, väčšina hlasov alebo súhlas všetkých členov? Kto a akým spôsobom môže informovať o práci kolaboratória navonok? Kto môže udeliť autentifikáciu do systému? Norma o citovaní môže pomôcť predchádzať situáciám ako napr. niektorí vedeckí pracovníci robia výskum a svoje výsledky zaznamenávajú do spoločnej databázy a iný člen kolaboratória si tieto údaje „zapožičia“ na svoju analýzu, ktorá má úspech, ale vedeckých pracovníkov, ktorí tieto dáta vytvorili neuvedie ako spoluautorov. Môže sa určiť, že sa v rámci danej aktivity budú všetci členovia automaticky uvádzať ako spoluautori, alebo nám systém umožní vidieť, kto sú autori údajov, ktoré pri svojej analýze využívam a daných výskumníkov pridám ako spoluautorov (Katuščáková, 2010b).

Všetky tieto normy je potrebné urobiť prehľadne a zabezpečiť, aby všetci riešitelia k nim mali jednoduchý prístup. Na základe noriem je spolupráca transparentnejšia a vytvára sa tak aj lepšia atmosféra dôvery. Normy nám môžu pomôcť sprehľadniť procesy v kolaboratóriu a znížiť možnosti vzniku konfliktov a nedorozumení. Je preto dobré ak sa určí osoba zodpovedná za kontrolovanie dodržiavania noriem a ak sú určené aj sankcie za ich nedodržiavanie. Okrem načrtnutých oblastí riadenia kolaboratórií je veľmi dôležitým konceptom výber vhodnej kolaboratívnej technológie, ktorá bude spĺňať potreby členov kolaboratória a zároveň budú spoľahlivé, intuitívne a bezpečné. Tejto téme sa budeme venovať v ďalšom príspevku.

Poznámka: Tento článok vznikol s podporou projektu „Pamäť Slovenska – Národné centrum excelentnosti výskumu, ochrany a sprístupňovania kultúrneho a vedeckého dedičstva“ (ITMS:26220120061) v rámci OP Výskum a vývoj, ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

[6]